SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 11.: Hra sa začína

Forneus sa pobavene zasmial, z vrecka kabáta vytiahol ďalšiu cigaretu a čierny masívny zapaľovač s pentagramom. Cigaretu posadil na svoju dolnú peru, klikol zapaľovačom a dlaňou chránil plamienok, ktorý tým vytvoril. Zhlboka sa nadýchol sivého dymu a ten mu pomaly napĺňal pľúca, cítil ako ním prechádza pocit blaženosti z nikotínu. Nikdy sa ho nevedel nabažiť, a keďže mu nemá ako ublížiť vychutnával si ho zakaždým keď sa k nemu mohol dostať. Najradšej pofajčieval na miestach kde tým mohol vytáčať ľudí dymom, ktorý zakaždým vyfúkol smerom im do tváre. Ako len rád stále vytáčal akúkoľvek bytosť, no veď to bolo predsa tak úžasné niekomu hrať na nervy. Oblízal si pery a zadymenými ústami povedal:

- Máš ma až za takého neschopného diablika a myslíš si, že by som sa nepoistil?

Znova potiahol z cigarety a otočil hlavu smerom k prekvapenému mužovi sediacemu obďaleč. Ten vytiahol ruky z vreciek a prekrížil si ich na prsiach. Pokrútil obočím a posmešne povedal:

- Nesnaž sa zachrániť svoje ego Forneus, viem, že nič v rukáve nemáš...

- Bifrost... Brat môj.... Ozaj ma máš za takého kreténa, ako hovoria tie pozemské šváby? V tom ich presvätom úrade mám spojku, ktorá sa o všetko postará... Dostať ju tam bol zámer. A Lechíček? To, že som ho na ňu nasadil bola forma ako zistiť či som z neho dostal aj tú poslednú kvapku svetla...

Povedal hrdo, pokojne a sebaisto, ostatne ako robil všetko. Z nosa mu vyletel prúd sivej pary, stále sa díval na svoje lesklé topánky, videl v nich zamračené nebo tak krásne potemnená obloha...

- A ako vidíš keďže v ňom prebudila ľútosť tak zlyhal na plnej čiare... Je pravda že mi je to ľúto, predsa len, patril k tým ktorých vytváranie bolesti bavilo najviac... A nielen bolesti, bol ozaj dobrý v tom byť zlý...

Znova sa pousmial nad svojim bývalým „žiakom" a zrak upriamil do ulice pred sebou. Bola celkom rušná, všade okolo nich chodilo množstvo ľudí, na ceste pred nimi jazdilo a trúbilo nespočetne veľa áut. Spomenul si ako sa s ním po prví raz stretol, bol tak mladý a už tak nadaný v temnote. Mal iba deväť. V tom domovom komplexe kde býval spolu so starými rodičmi chodil veľmi rád, a často obšťastňovať jednu ženu. Tiež bol v tak rušnej ulici.

- Lechies... Mohol si byť ozaj mocný démon... No takto... Si len poľutovaniahodný... Nezaradený... Slabý... Proste nepoužiteľný.

Stále premýšľal a prehováral k chlapcovi, ktorého dá sa povedať vychoval. Pozoroval blikajúce svetlá londýnskej noci. Mal Londýn rád, to vlhké ovzdušie miloval.

- V tom s tebou musím súhlasiť, už keď bol malý záprdok z neho tá temnota bola cítiť, to sa vidí len u plnokrvných, zriedka u Hybridov... Škoda dobrého vojaka...

Zapojil sa konečne do dialógu Bifrost a zdvihol sa z lavičky. Vlasy mu jemne povievali vo vetre a oči sa dívali ako tie Forneusove, do nočného ruchu ulice.

- Tak... prezradíš mi kto je tá úžasná spojka?

- Haha... Nie priateľu, na odhalenie je ešte priskoro... Skutočná hra sa práve začala, a ja nemienim prehrať.

Zašepkal do decembrovej noci a pritom rozpustil pár letiacich vločiek pred jeho perami. Bifrost sa pousmial nad jeho slovami, potľapkal ho po pleci a roztiahol svoje hnedé krídla s bielymi koncami na každom pere.

- Bifrost, prosím ťa odkáž mu, že nezlyháme... nemôžeme.

- Ja viem priateľu, ak ma budeš potrebovať som len výkrik ďaleko...

Uškrnul sa, zamával tými obrovskými krídlami a už ho nebolo. Forneus zostal opretý o plot a pozoroval svet vôkol seba. Práve ulicou prechádzalo dievča v okuliaroch a pletenom svetri.

- Ahoj kráska, nechcela by si ma tu previesť?

- Prepáčte ale asi nie som tá pravá osoba.

Šepla nesmelo a dala si za ucho jeden neposedný pramienok svojich hnedých vlasov.

- Ja si myslím presný opak... Volám sa Forneus a ty „anjelik"?

Šibalsky sa usmial, vzal jej dlaň a pobozkal jej chrbát ruky. Veľmi dobre vedel čo na ňu platí, vedel to u každej ženy.

- Christine... Teší ma...