SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 16.: Starý známy

Na kachličky dopadal tenký prúd vody. Bola mierne studená dopadala na rozhorúčené, nahé, mužské telo ktorému bolo dopriate sa po niekoľkých dňoch bez hygieny konečne umyť. Rany, ktoré boli kedysi na teraz už hladkej pokožke boli zhojené, stále nechápal prečo ho uzdravila. No kašľal na to teraz si užíval svoju sprchu, voda zmývala zaschnutú krv, špinu a prach... Dokonca mal pocit, že z neho zmýva aj jeho hriechy... To je smiešne jeho hriechy nič nezmyje.

„To by sa musel stať zázrak aby bolo odpustené čiernej duši, ako je tá moja."

Pomyslel si a stiahol si z čela svoje mokré, blond, kučeravé vlasy. Zakryl si oči a strčil hlavu do prúdu tečúcej vody. Najradšej by v nej zostal, no každé blaho má svoj koniec. Otočil kohútikmi a voda prestala tiecť. Z neďalekého vešiaka zdrapil pripravený uterák a obmotal si ho okolo pása, aby náhodou niekoho nepobúril.

Za rytmu mokrých chodidiel prešiel k veľkému zrkadlu. Pozrel sa doň, videl svoje oči stále boli červené aj keď bol v pokoji.

-Zrejme sa ťa už nezbavím všakže?

Prihováral sa k červenej vo svojich očiach, svojej démonickej podstate. Zrkadlo bolo zarosené, utrel ho jemne pravou rukou. V odraze zbadal čiernovlasé dievča opierajúce sa o stenu oproti zrkadlu. Pozrel sa na ňu a jemne sa usmial.

-Prišla si sa pozrieť či ti neušla tvoja hračička „princezná"?

-Nie si moja hračka si môj zverenec to je obrovský rozdiel...

Povedalo dievča namosúrene jemným hlasom a pomaly sa presúvala k chlapcovi pred zrkadlom. Zastala pred ním a pozrela sa mu do očí, bol od nej o hlavu vyšší, bežnej postavy. Chytila ho za rameno a potiahla ho k sebe.

-... a nehovor mi „princezná" jasné?!

-To už prečo nie? Veď je to milá prezývka „princezná".

-Ale mňa irituje Lechies. Volaj ma radšej menom alebo si vymysli hocičo iné len nie „princezná".

-Keď už sme pri tom ešte si mi nepovedala ako sa voláš „Lady".

-Zuzana... A lady si môžeš odpustiť inak ti budem musieť tiež vymyslieť nejaké „krycie meno".

Povedala pobavene, usmiala sa a žmurkla na neho. Lechies sa chytil za bradu a predstieral, že premýšľa. Potom si prehrabol ešte stále vlhké vlasy a zadíval sa na Zuzanu.

-Pokojne mi niečo vymyslite Lady ja nie som náročný.

-Tak dobre ale potom sa nesťažuj, že sa ti nepáči...

Vyplazila na neho jazyk a pozrela sa na neho tými svojimi, ružovými očami.

-A tie oči už ozaj farbu nezmenia, prijal si to kým si tak už sa nemusia skrývať za smrteľnú fasádu... Počkám kým sa oblečieš a ukážem ti tvoju izbu. Vitaj medzi nami Lechies... Vitaj u Hybridov.

Znova sa usmiala prezrela si ho od hlavy po päty, otočila sa a otvorila dvere.

. . .

-Si dieťa z proroctva a zároveň jeden z najmocnejších Hybridov o akom vieme. Morganine proroctvá sa nikdy nemýlia, no majú svoje slepé miesta, ktoré nevidí ani ona. Čakajú na teba prekážky a bude ich istotne mnoho, nebudem ti klamať bude to ťažké držať sa svetla možnože, aj upadneš do temnôt ale vedz, že ja a všetci tu ti v tvojej púti budeme nápomocný.

-Alucard asi ťažko...

Zamrmlala.

-Al si iba drží odstup, vzhľadom k jeho minulosti...

-Akej minulosti Henry?

-Jedine Alucard má právo ti to povedať, ja ti môžem len prezradiť toľko, že jeho minulosť je plná temnoty s ktorou stále bojuje. Ale je to najlepší bojovník akého poznám a skvelá bytosť hoci je to v skutku tvrdohlavý idiot...

Zasmial sa Henry a Seraphina s ním. Pozreli sa na nebo, sledovali ako pomaly prestalo snežiť a pred ich zrakmi sa vyrojilo nespočetné množstvo hviezd. Videli padať jednu z nich. Henry sa prežehnal a zatvoril oči.

-Čo to robíš?

-Chytám hviezdu... Bude sa nám ešte hodiť.

Len čo to dopovedal v rukách sa mu zjavil iskriaci, sklenený flakónik . Zapečatil ho anjelskou mágiou a modlitbou a vložil ho Seraphine do dlaní. Tá sa nemo dívala raz na Henryho a raz na žiariacu hviezdu v jej dlaniach.

-Nechávam ju v tvojej opatere, drž ju stále pri svojom srdci bude zbierať svetlo z tvojej duše... Raz to môže niekomu zachrániť život...

-Ale Henry ako si po tomto všetkom mám veriť čo ak som ozaj zhubou všetkého živého? Čo mám robiť, veď ani neviem kto som...

Henry si povzdychol posadil sa na zasneženú zem a nakreslil halúzkou do snehu kríž s dvoma predelmi.

-Si Seraphina Duncanová, dcéra môjho veľmi dobrého priateľa, si hybrid, si odvážna, múdra, dobrá a v skutku dosť tvrdohlavá... Si aj dieťa proroctva ale to ťa nedefinuje... Definujú ťa tvoje skutky a rozhodnutia. Nikdy si nenechaj nahovoriť opak rozumieš?

Sera prikývla a sadla si k Henrymu a spolu ďalej pozorovali nebo, mesiac, hviezdy a nočný život...

To sa udialo už pred týždňom a Seraphina sa cítila omnoho viac vo svojej koži. Stále nosila „Centinu"-názov padajúcej hviezdy, a trénovala s Alucardom každý jeden deň. Nenávisť, ktorá medzi nimi klíčila už pomaly vyprchávala. Stále sa hádali a doberali, no bolo vidieť, že si k sebe pomaly hľadajú cestu. Náušnice osudu im stále viseli na ušiach, a už si na ne aj zvykli. Zen a Nina boli stále rovnaký- milý, šialený a večne sa škriepiaci. No mala ich moc rada, Zen ju učil ako zaobchádzať s posvätenými predmetmi a Nina ju zoznamovala z históriou hybridov a všetkých okrídlených.

V stredu ráno sa Seraphina prechádzala chodbami ako vždy s hlavou v knihách. Práve čítala o okrídlených v Egypte. Konkrétne o okrídlenej menom Ferhea, chránila smrteľníkov pred padlým ktorý spôsoboval prírodné katastrofy, no jeho meno sa tam nespomínalo. Bola tak ponorená do čítania, že si nevšimla ako oproti nej ktosi beží. Vrazil rovno do nej, padla na zem a kniha dopadla pred nohy neznámeho.

-Nevieš si dávať pozor do riti?! Tá kniha je stará celé storočia, a to nehovorím o mojom boľavom zadku!

Hmatala po knihe.

-Prepáč nevidel som ťa, len som sa snažil ujsť pred Lady.

Seraphina po začutí jeho hlasu zodvihla hlavu a so zmiešanými pocitmi sa pozrela na muža pred sebou. Hľadela mu priamo do jeho krvavých očí do ktorých padali blonďavé kučery. Kľačal tam pred ňou, s jej knihou v rukách... živý... rovnaký ako predtým...

So zlomeným hlasom zašepkala do hrobového ticha, ktoré nastalo:

-Lucas...