SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 14.: Démon a hybrid

Alucard zabuchol drevené dvere svojej izby a oprel sa chrbtom o ne. Temenom hlavy udrel o dvere a pomaly sa zosunul na zem. Tvár si zakryl dlaňami a ticho sedel, bez pohnutia... Izba nebola ani malá ani veľká. Oproti dverám bolo veľké okno cez ktoré do izby prúdili strieborné lúče nočných hviezd a mesiaca. Napravo od okna stála posteľ z tmavého dreva s čiernymi prikrývkami a bordovými vankúšmi. Naľavo bolo ďalšie o niečo užšie okno pod ktorým bol stôl a stolička, na stole boli rôzne papiere a zbrane. Alucard zdvihol zrak k hviezdam v okne. Jeho azúrové oči akoby prosili o odpustenie, pochopenie, radu... O čokoľvek čo by mu pomohlo vyznať sa vo svojom konaní. V hlave sa mu to hmýrilo myšlienkami a výčitkami:

Ako môžeš súdiť iba na pohľad... PRÁVE TY! Ty, ktorý by mal najlepšie vedieť ako odsudzovanie dokáže ničiť... Má pravdu, ty si vážne kretén... A korunovaný... Ešte sa aj prestaneš ovládať... Ako môžeš byť taký imbecil?! Skoro prezradiť svoj pôvod nováčikovi, a ešte k tomu keď je to ona... Dúfam, že to nebude mať žiadne následky. Henry sa nesmie dozvedieť, že sa prestávam ovládať, prosto nesmie... Musím si ju držať ďalej od tela... Ale keď ju trénujem pôjde to ťažko... Sakra! Po tých rokoch sa zasa nekontrolujem a práve teraz... Čakal som, že s polovičným anjelom jej kalibru to bude ťažšie ale, že až takto som nečakal do frasa...

...

Lechies sa stále díval na súčasť rytierov rovnováhy, ktorý stáli pred ním a bránili ho vlastnými telami. Ružovo-oká postava stále držala v dlaniach žiarivú guľu, ktorou mierila na postavu muža s bičom v ruke.

-Odvolaj svoju svätenú vodu brat môj, inak budem nútená použiť tú svoju.

Varovala svojho protivníka zdvihla ruku s guľou bližšie k svojej maske. Muž s bičom sa rozhliadal po všetkých postavách v miestnosti bolo na ňom vidieť, že znervóznel. Nakoniec bič z jeho rúk zmizol a on len drzo sykol.

-Ako chcete „Európa" ... Ale keď zradí je to na vašej hlave, všetci ste mi svedkami... Ja som toto nechcel...

-Chcieť to nemusíte... Ale uvedomte si, že hoci ste starší než ja, ja som tá ktorej slovo má väčšiu váhu „Južný". Takže budete rešpektovať to, že tento hybrid je odteraz súčasťou útvaru a je mi srdečne jedno čo si o tom myslíte...

-Čo myslíte tým hybrid?

Opýtal sa jeden zo zúčastnených, a pozrel sa na Lechiesa za svojim chrbtom.

-Tento mladý muž za vami, nie je démon... Je to hybrid... A nie len tak hocijaký...

-„Európa" vyjadrite sa jasne. Kto teda ten chlapec je?!

Opýtala sa ďalšia postava. Ružovo-oké dievča sa pod maskou pousmialo mierne pootočilo hlavou aby videla na Lechiesa, ktorý bol rovnako rozčarovaný ako zvyšok osadenstva. Pozrela sa mu do očí, tie svoje zatvorila a znova sa otočila k svojim druhom.

-Je ako my priateľu... Z jednej polovice je démon to máte pravdu... No z druhej polovice je anjel...

...

Alucard sa postavil a podišiel ku stolu. Z prvej zásuvky vytiahol strieborný ruženec, ktorý držala pokope krvavo červená hrubá niť. Otvoril obrovské okno a roztiahol tmavé závesy. Pokľakol pred neho a začal sa modliť. Jeho prsty horeli keď nimi objímal malé, strieborné guličky ruženca, no on ho držal pevne v rukách. Pálilo ho to čím ďalej viac a viac. Modlil sa ruženec za ružencom kým jeho prsty neochladli... Po pätnástom ruženci sa pozrel na nebesia:

Pane prečo musím stáť pred ďalšou skúškou? Nebolo ich snáď už dosť?! Nesplatil som azda ešte svoje hriechy minulého života? Ušetri ma od tejto skúšky prosím, daj mi dosť síl nech odolám a ovládnem svoju podstatu, nech už nikomu neublížim... Pane daj mi odhodlanie zničiť môjho otca, mojich bratov a sestry... Pane daj mi silu vôle, silu srdca, silu na to byť lepším než som bol a než som teraz... Odveď z mojich uší ten hlas ktorý sa ma pokúša stiahnuť na scestie, na stranu môjho otca... Pomôž mi ako vtedy prosím... Veľmi to potrebujem...

Jeho myšlienky boli úprimné a jeho srdce čisté, prežehnal sa s nádejou, že jeho podstata ostane uzamknutá a nedostane sa na povrch. S nádejou, že Seraphina snáď zabudne na dnešok a zajtra začnú od začiatku. Vyzliekol sa zo spoteného oblečenia a šiel do kúpeľne, pozrel sa do zrkadla, normálna tvár, žiadne zmeny. Vydýchol si sklonil sa a otvoril kohútik, do dlaní nabral vodu a hodil si ju do tváre. Pomaly sa pozrel do zrkadla.

No namiesto jeho odrazu tam stála bytosť s krvou okolo pier, hrubými, dlhými očnými zubami a aj dlhými dolnými zubami... Bielka jej očí boli čierne, dúhovky tmavo-modré, vlasy rovné, čierne, dlhé až po členky. Uši mala zašpicatené, nechty ostré a po celom tele sa jej tiahlo tetovanie v tvare draka.

Alucard sa preľakol natoľko, že padol na zem. Bytosť sa naňho dívala zo zrkadla a roztiahla pár medených krídel. Pretrel si oči v domnení, že sa mu to zdá no bytosť tam stále bola. Postavil sa a podišiel opäť k zrkadlu. Dlaň položil na miesto kde ju mala bytosť. Prstom mu ukázala aby sa priblížil bližšie. Spravil to. Bytosť otvorila ústa a s prestávkami šepkala Alucardovi do tváre:

-Môžeš sa modliť... Môžeš prosiť... Môžeš potlačovať... Môžeš mať silnú vôľu... No nikdy... nezmeníš... čo... si spáchal... Nikdy nezmeníš... kým si... Nikdy sa ma nezbavíš... N... I... K... D... Y... A chceš vedieť prečo?... Pretože ja... som ty... DRACULA...