SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 12.: Tajomstvo výcvikovej haly

Sera stále udierala Alucarda, ten jej útoky s ľahkosťou odrážal a stále mal na tvári kamennú masku. Vždy jej dlaňou uchopil päsť ktorou sa na neho zahnala a odhodil ju nabok, pár krát sa jej podarilo uštedriť mu poriadnu ranu do rebier alebo do lýtka. Avšak on sa tváril akoby to nič nebolo a pokračoval v odrážaní jej útokov. Vytáčal ju. Extrémne. Na čo sa učila box keď jej každý chmat dokázal len tak prebiť? Boli v tesnej blízkosti, z ťažka dýchali, dívali sa jeden druhému do očí a bolo vidieť, že už majú dosť.

-Slabota, vieš vôbec čo znamená snažiť sa alebo za teba všetko robili ostatný?

Povedal Alucard medzi povzdychmi.

-Počuj Dalvsky, dokážeš na mňa použiť aj milé slová?

Spýtala sa ho Sera a posadila sa na zem. Alucard sa pozrel smerom k nej a rozpustil si vlasy, ktoré mal v drdole.

-Pokiaľ si to dokážeš zaslúžiť Duncanová...

Povedal s pohŕdaním v hlase a pristúpil k činkám a iným veciam na tréning.

-Prečo ma tak veľmi neznášaš, čo som ti také urobila do riti? Chováš sa akoby som pre teba bola odpad!

-Pokiaľ budeš raz schopná ma poraziť bez svätenej vody tak sa to dozvieš, ale ty si iba slaboch. Nič nevieš, si iba rozmaznaný fracek, ktorému tatko dal všetko pod nos.

Seraphina sa naňho pozrela pomedzi vlasy, ktoré jej padali do očí, vzala malý nôž ktorý ležal obďaleč a zahnala sa na neho odzadu. Spravila dva premety, podkopla mu nohy a obkročmo sa nad neho postavila. Prekrútila nôž medzi prstami, kľakla si a priložila mu ho na hrdlo.

-Nehovor niečo o čom nemáš ani páru!!! Jediný kto je tu fracek si TY! Tváriš sa ako najväčší mučeník, poúčaš ma, urážaš, tváriš sa akoby si vedel všetko! No pravda je, že vieš akurát tak hovno o mne a mojej rodine tak si ju neber do huby inak ti ju zošijem hrdzavou ihlou. A nerada ťa sklamem ale nemala som byť kedy rozmaznávaná mojim otcom zomrel keď som mala 5. O mne si hovor čo chceš ale do mojej rodiny ťa je *uj!

Rýchlo zo seba vydrala Seraphina a rozplakala sa, od zúrivosti, frustrácie, od samoty... Cítila toľkú samotu a nevedela čo s ňou.. Mama bola doma v Chicago, jej jediný priateľ je démon, ktorý ju chcel zabiť... Otec bol nenávratne preč a jediný ďalší príbuzný ktorých mala bol bratranec jej mami a jeho rodina, no tí bývajú až v Európe. Cítila ako jej úzkosť v srdci narastá... Každým nádychom, každým pohybom, ktorý spravila, každou jednou sekundou ktorou žila... V jediný moment stratila celý život ktorý síce nemala rada, ale ľudí v ňom milovala. Jej obrana sa zrútila, celé brnenie ktorým držala svoje pocity skryté pred svetom. A práve pred ním. Pred tým najväčším kreténom s akým sa kedy stretla... Nenávidela ho za to ešte viac.

Alucard sa len nemo díval ako dievča nad ním roní teplé slzy, ktoré mu padajú na jeho kamennú tvár. Videl ako sa triasla, všetky jej pocity vybuchli a drali sa na povrch vo forme toho teplého vodopádu. Stále sa len prizeral na to ako z jej karamelových očí padajú kvapky a ona nemo vzlyká. Neudržala sa a padla rovno na jeho hruď. Alucard jej bez slova položil dlaň na hlavu a jemne ju po nej hladil. Ticho tam ležali na zemi uprostred, bielym železo-mramorom vykladanej, výcvikovej haly. Seraphina sa po chvíli odtiahla a posadila sa vedľa Alucarda. Ten zostal ležať a oči si prikryl rukou.

-Duncanová?

-Čo je Dalvsky?

Vyšlo z nej pomedzi hlboké nádychy.

-Odpusť, nevedel som...

Povedal rýchlo sa postavil a bez ďalšieho slova sa vydal smerom k bráne. Chytil masívnu kľučku a otvoril bránu.

-Nikto sa to nedozvie neboj sa...

Zašepkal, no ozvena slová rozniesla po celej miestnosti. Sera si utrela slzy a pred očami sa jej zjavil jeho výraz keď ju zazrel plakať. Bol prekvapený a zároveň v ňom cítila bolesť a ľútosť. Dokonca sa ju snažil utešiť. Žeby to nebol až taký kretén ako si myslela? Možnože po tomto spolu budú viac vychádzať.

...

Alucard zabuchol za sebou masívne krídlo brány, oči mu potemneli a začali z nich tiecť slzy.

-Nechcem ťa sklamať... Môj otec zomrel keď som mala 5... Vieš akurát tak hovno!...

-Ty si naozaj obrovský kretén!

Pomyslel si keď si spomenul na to čo mu vykričala. Udrel temenom hlavy do brány za ním a položil si dlane na tvár. Jeho nechty mierne podrástli, pozrel sa na ne, jeho tep sa zrýchlil, cítil ako rýchlo ním prúdi krv.

-Nie, teraz nie do čerta...

Zhlboka sa nadýchol a uvoľnil stisk v rukách. Oči nabrali späť svoju žiarivú farbu a nechty sa tiež vrátili do normálu, tep bol znova pravidelný... Znova sa nadýchol a vykročil do chodieb smerom k svojej izbe.