SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 9.: Oči čo plakali

Alucard zostal v nezmenenej póze, s jediným rozdielom, na tvári sa mu objavil náznak úsmevu. Meč oprel o dvere a zo zápästia si sňal gumičku, ktorou si následne zopol vlasy do nízkeho drdolu. Sera videla ako sa jeho svaly na rukách napínajú, mal ozaj dobrú kondičku. Avšak ani ona ju nemala najhoršiu. Tie roky boxu sa snáď konečne budú na niečo hodiť.

- Máš dosť drsný jazyk Duncanová...

- Takže zo záťaže naspäť k Duncanovej?

Spýtala sa s chladným úsmevom na perách a zamávala mečom vo vzduchu. Zadívala sa na rukoväť, mala na sebe krásne ornamenty a na jej konci sa skvel malý akvamarín vložený v erbe. Zasnene sa dívala na lesklú čepeľ meča, už na pohľad vyzeral tak nádherne a zároveň smrteľne. Aj keď v živote nikdy v rukách meč nedržala hýbanie s ním jej pripadalo prirodzené, akoby ho držala od nepamäti.

- Keď už si začal s tými priezviskami fajn, no musíš mi prezradiť to svoje Al...

Podpichla doňho a z meča uprela pohľad na Alucarda, ktorý si prehodil meč z ruky do ruky. Pohľadom kĺzal od konca meča k jeho otupenému hrotu a nakoniec mu padol aj na Seru. Pozeral sa odmerane ako zakaždým.

- Dalvsky...

Povedal nečakane a vyzval Seraphinu postojom, skrčil kolená, meč uprel jej smerom a jemne ním mykol. Sera jeho pohyby nasledovala a začali krúžiť okolo seba ako dva supi. Seraphina hrotom svojho meča ťukla do toho Alucardovho, jemne sa usmiala a odfúkla si pramienok vlasov, ktorý jej padal do jej karamelových očí.

- Si z Ruska?

Opýtala sa keď sa otočila okolo vlastnej osi a udelila prví úder na stred čepele. Alucard ju však hravo odrazil, udrel ju plochou stranou čepele po lýtku a potom jej ju zozadu priložil na krk.

- Začiatok správny, koncovka zlá... Rumunsko Duncanová.

Povedal jej do ucha keď ju držal v šikmej uličke svojimi rukami a čepeľou meča. Sera zúrila, nenávidela keď ju niekto držal v šachu, no ona to sama rada robila. Milovala pocit keď mala navrch. Jedna z mála vecí v ktorých bola pokrytcom. Opatrne prekliesnila svoj meč popod ten Alucardov a rýchlo ho odtiahla od svojho krku.

- Nemáš ma náhodou učiť Dalvsky namiesto tohto hrajkania sa?

Vyprskla pomedzi zuby a vyzliekla si mikinu, mala pod ňou sivé tielko, na ruke sa jej skveli nápisy v latinčine: „Homo hominis lupus- človek je človeku vlkom" a „Lupus non mordret lupum- vlk vlku neublíži." Obe boli na pravom predlaktí a boli napísané zdobeným gotickým písmom.

- Tak dobre...

Zvážnel ešte viac, ak sa to ešte dalo, meč hodil bez obzretia do terča na konci výcvikovej haly. Zabodol sa presne do stredu.

- ...zahrievanie skončilo, poďme na prví level...

. . .

Po kamenistom, sivom schodisku kráča pár elegantných, mužských topánok. Kroky sú pomalé s dlhými intervalmi, akoby si užívali schádzanie do tej tmavej chodby, ktorou mali onedlho ísť. Šli rázne, odhodlane, sebaisto...

Chodbu osvetľovalo len pár lámp visiacich z vysokého stropu. Bolo ich dohromady sedem, tretia bola trochu pokrivená a blikala... Kroky sa ozývali do ticha chodby, bolo počuť každý z nich a ozvena ich tajomnosť len umocňovala. Hlasné klopkanie sa pomaly strácalo a znova ozývalo... Klop... klop...klop...

Topánky zastali pred postriebrenými dverami cely, v ktorej sa nachádzala bytosť... Doráňaná, zviazaná tenkými, žiarivými reťazami, z jej modrastých pier stekal tenký prúd čiernej krvi... Ruky mala doškriabané a spálené od reťazí. Nechty dolámané od škriabania po zemi... Z blonďavých, vlnitých vlasov vystupovali dva, mierne popraskané, rohy a na jej chrbte sa skvel pár tmavomodrých, netopierích krídel. Boli ozaj žalostne potrhané a bezvládne ležali na zemi tak ako aj ich majiteľ. Bytosť ležala v strede kruhu v ktorom boli umiestnené malé dýky. Z tých vystupovali jemné lúče tvoriace akúsi bariéru z ktorej sa bytosť evidentne nemohla dostať. Bola dosť veľká na to aby v nej ležala po celej svojej dĺžke. Ležala bez pohnutia, jediné čo bolo počuť boli hlboké, ťažké nádychy a výdychy.

Na chodbe zaškrípala a zablikala tretia lampa, ako každých desať sekúnd. Postava pred celou mala dlane vo vreckách čiernych nohavíc a na sebe dlhý modrý, až čierny kabát siahajúci jej takmer po kolená. Na jej plných, jemných perách sa zjavil úlisný úškrn a vkročila cez postriebrené dvere do posvätenej cely. Sklamaným pohľadom sa zadívala na zúboženú bytosť pred sebou. Prehrabla si svoje krvavo-červené vlasy dlhými prstami zakončenými svetlými, ostrými nechtami a pokrútila nesúhlasne hlavou.

- Lechies, Lechies...

Zašepkala osoba do ticha miestnosti, čupla si pred zúboženú tvár ležiacu na zemi a otočila hlavou aby videla do jeho očí. Lechies pootvoril unavené oči, videl rozmazane no tie žiarivo žlté oči sa nedali prehliadnuť. Rozoznal by ich kdekoľvek.

- Čím som si zaslúžil toľkú česť?

Povedal tak potichu, že sa to takmer stratilo vo vzduchu.

- Ach... Lechies... Ty veľmi dobre vieš prečo som tu priateľu...

- Nenazývaj ma tým slovom...

Zachraptil a odpľuvol si. Pomaly sa pokúsil posadiť a oprel sa o starú, železnú posteľ za jeho chrbtom.

- Ale no ták Lechíček... Takto sa vítajú starý priatelia?!

Povedala postava hrubším hlasom a jeho oči začali temnieť. Postavila sa a pokúsila sa prestrčiť ruku cez bariéru okolo Lechiesa. V momente kedy sa jeho prsty dostali do styku zo žiarivo svietiacou stenou začala sa koža na nich škvariť a leptať. Osoba zasyčala od bolesti a chytila si poleptané prsty.

- Čo je starý „priateľu" vadí ti azda svätená voda?!

Riekol ironicky Lechies a rozosmial sa tak nahlas ako mu to jeho zničené hlasivky dovoľovali. Po skončení svojho dramatického smiechu sa pozrel znova na postavu pred sebou a povedal:

- Teraz sa k nej už tak ľahko nedostanete... Je tam kde mala byť už od začiatku...

- Si na smiech... Myslíš si, že si ju zachránil?! TO TAK! Uvedom si, že si prehral! Je veľa spôsobov ako sa k nej dostať o ktorých ani nevieš.

- Som zvedavý...

Povedal si popod nos a usmial sa nad myšlienkou na bielovlasé dievča z jeho spomienok. Postave pred ním sa ústa skrivili do škodoradostného úsmevu.

- Je jedno, či je v bezpečí... Mi ju dostaneme... No ty si prehral tak či tak, už nikdy sa na teba nepozrie tak ako predtým...LUCAS. Tým, že si ju sem „doviedol" si nám len uľahčil prácu... Veľmi pekne ti ďakujem... HYBRID.

To posledné mu neznáma bytosť šepla pred tvárou a usmiala sa zlovestnejšie ako predtým. Jej oči opäť nabrali žltý nádych a otočila sa onemenému Lechiesovi chrbtom. Z chrbta mu vystrelili tmavomodré operené krídla a objali celú jeho postavu. Zažiarili na belaso a postava zmizla. Zostalo po nej len pár slov v mysli a tri tmavé perá pred červenými očami, ktoré po prví krát za dlhú dobu začali plakať.