Zlomená [Pozastavené]

7. Kapitola

Už je to druhý deň čo blúdim horami a hustými lesmi.
Počasie sa zhoršilo a zo zatiahnutej oblohy takmer neustále prší.

Moje oblečenie je už kompletne premočené , ale našťastie som našla skalný previs , pod ktorým som sa ukryla pred dažďom.

Zaškvŕkalo mi v bruchu a ja som mala pocit, že doslova umieram od hladu. Takto to nemôže ďalej pokračovať, za posledné dva dni som jedla len to čo som našla v lese.

V diaľke som zbadala blesk a hneď nato sa ozval ohlušujúci hrom.

Keď som po chvíli usúdila ,že pršať už asi tak rýchlo neprestane, sadla som si a rezignovane som sa oprela o skalu za mnou.

Ako som tak pozerala na búrku, rozmýšľala som , čo bude teraz. Hrozilo, že odteraz bude na plagátoch s hľadanými aj moja tvár , spolu s peknou sumou.

Jedinou možnosťou boli moji vlastný ľudia. Ale kde ich mám hľadať? Čo ak sú všetci mŕtvy.... ako moji rodičia?
Posledný prípad , kedy dakto vôbec videl takých ako ja bol pred dvesto rokmi, a aj tých do posledného ulovili a zabili , ako najaké zvery, ktoré treba zlikvidovať.

A Ifriti? ozvalo sa v mojom podvedomí.
Ifriti, to slovo mi od tej udalosti nedalo pokoj. Dávni mágovia , ktorí mali údajne dračiu krv, tlmene som sa zasmiala. Keby niet mágie, boli by obyčajný ľudia, ten titul si nezaslúžili.

A síce ja a moji ľudia sme mali bližšie k drakom , nikdy sme sa im nemohli rovnať.

Draci boli mocné stvorenia. Aj tie najmenšie boli väčšie ako hrady, a tie najväčšie boli ako hory, mocné, stále a krásne. Neoblomné. A potom.... potom ako prebudenie z krásneho sna zmizli úplne všetci.

S touto myšlienkou som zaspala za zvuku dažďa.
____________________________
Ozvalo sa prasknutie vetvičky a kroky. Pomaly som zažmúrila do tmy. Bola noc a konečne prestalo pršať. Les bol tichý , voňal dažďom a machom. Ale nebola som tam sama, niekto iný tu bol tiež.

Pomaly som sa zdvihla na nohy a prikrčila sa.

„ Tu sú stopy , nebude ďaleko." ozval sa ticho cudzí hlas, že som to takmer ani nezachytila.
Nato sa ozvali kroky ďalších.

Zamrazilo ma, takto hlboko v horách sa takáto skupinka mohla zdržiavať len z jediného dôvodu... lov.

Najtichšie ako som vedela som vyšla spod previsu a rozbehla sa opačným smerom . Bez zbraní som proti nemala šancu, a ak sú to skutočne lovci , tak svojou premenou by som si popísala smrť.

Les bol tmavý , ale sem tam pomedzi oblaky vykukol mesiac. Bohužiaľ po daždi bolo klzko, a ja som takmer párkrát stratila rovnováhu.

Asi po minúte behu, som za sebou zase začula kroky. Všimli si ma, dopekla.

Na malý moment som si dovolila obzrieť sa . Naháňalo má päť tmavých postáv, ale našťastie nemali kone.

Už som bola takmer na konci lesa a započula som zvuk rieky. Ešte som zrýchlila , keď som sa zrazu pošmykla na klzkom koreni stromu a svet sa so mnou otočil.

Potom už len nasledoval pád a náraz o tvrdú zem.
Zahmlil sa mi zrak a v hlave mi neskutočne hučalo. Snažila som sa postaviť , ale ruky ani nohy má nepočúvali.

Zrazu som cítila ako ma niekto zdvihol zo zeme.

„ Je to ešte len decko." povedal jeden z nich s opovrhnutím, keď nás všetci dobehli.

„ Nevadí , veď aj s ňou sa zabavíme." uchechtol sa druhý „ A za to čo z nej ostane , otrokári z Crinie dobre zaplatia. Za ženy platia viac ako za mužov, či už si zabudol na naších priateľov, Baeron?"

„Samozrejme že nie." zasmial sa ten, ktorý ma držal.

„ A čo tá dračia žena , od vtedy čo sme ju sem videli letieť ju stopujeme už dva dni a nič." ozval sa, pravdepodobne najmladší so skupiny.

„ Aj zajtra je deň. A všetci sme už unavený, Jonas. Tak nevymýšľaj."

Počas ich rozhovoru som sa stihla spamätať a konečne som videla zase ostro.

Počkala som, kým sa všetci otočili na odchod a kopla som toho za mnou celou silou do kolena, až sa ozvalo nepríjemné zaprašťanie.
„ Malá suka! " zreval na mňa a pustil ma .

Ale než som sa stihla rozbehnúť preč, ostatní ma obkľúčili , s čepeľami namierenými na môj krk.

Potom som už len cítili ako mi jeden uštedril poriadnú ranu do hlavy.

Než som upadla do tmy , som cítila tvrdý dopad na studenú, vlhkú zem .

Zase som zlyhala, to bola moja posledná myšlienka.
________________________
Po prebudení som zacítila teplo . Keď som otvorila oči , hneď som ich musela aj privrieť ,pre silné svetlo ohňa.

Bola som priviazaná o strom , priamo pri ohni, okolo ktorého sedelo päť mužov a rozprávali sa.

Ešte stále bola tma, takže som asi nebola v bezvedomí dlho. Bolo mi zle a v hlave mi stále trešťalo , ale skúsila som párkrát šklbnúť povrazom, bohužiaľ držal pevne.

„ Prebrala sa. " povedala jeden z nich , myslím že Jonas , a všetci upriamili pozornosť na mňa.

„ Ale, ale. Pozrime sa." povedal ďalší , sediaci vedľa neho. Bol mohutný a všade po tele mal jazvy. Nemohol mať viac ako štyridsať. Mal tmavé vlasy po plecia a pohľad , z ktorého sa mi robili zimomriavky.

Ostatný vyzerali podobne a po boku každého z nich visel kvalitne ukovaný meč. Takže nie lovci , ale žoldnieri. Nevedela som čo bolo horšie, ale čo by len žoldnieri robili až tu?

„ Stopovali sme ťa dosť dlho , v domienke, že si niečo iné."ozval sa zase.„ Dala si nám dosť práce, kým sme ťa našli. A túto Baeronovi ,si spôsobila nepríjemné zranenie. Tak nám ukáž že to nebolo nanič." dopovedal a usmial sa na mňa.

Zrazu sa postavili dvaja z nich, rozviazali ma a pevné chytili.

„ Odveďte ju dozadu" povedal nechutne„ Keď s ňou skončím , bude len vaša."

Trhala som so sebou zo všetkých síl , ale oni ma aj tak odvliekli od svetla ohňa do tieňov.