Zlomená [Pozastavené]

3. Kapitola

Potom čo prezreli všetky cely a odišli, všetci väzni si začali znepokojene šepkať. Okrem mňa totiž označil ešte ďalších štyroch väzňov.
___________________________
Nasledujúce ráno, nás piatich vyviedli na nádvorie v putách a prikázali nám si nastúpiť a čakať.

Aspoň som mala šancu si ich lepšie obzrieť. Prekvapilo ma a zároveň potešilo , keď som medzi nimi zbadala Spencera. Aspoň aj toho hajzla chytili.

Ďalej tu bol ešte dobre stavaný ,vysoký chlap a vedľa neho stál vychudnutý chlapec, ktorý vyzeral že každú chvíľu omdlie. A na konci radu stalo dievča s tmavou pleťou a čiernymi vlasmi , ktoré mala splatené do veľkého množstva malých copíkov.

Určite pochádzala z okolia Niobskej púšte . Tam som kedysi vyrastala . A hoci som tam moc spolu s mojimi rodičmi nezapadla pre farbu našej pleti, ľudia tam k nám boli vždy láskaví.
Ktovie koľko našich susedov prežilo po masakri , ktorý tam zanechali Velaféri keď sa im podarilo prejsť púšťou pred rokmi. Ktovie či medzi mŕtvymi bola aj jej rodina.

Zrazu ma z myšlienok vytrhol hlas vojaka , ktorý nás postrčil k drevenému vozu s mrežami. O voz boli zapriahnuté dva kone a vpredu bolo miesto pre jedného kočiša.

Keď sme sa ako tak usadili v tesnom priestore a zamkli nás, prišiel na nádvorie aj Tén. A i keď mal na sebe tmavý plášť , videla som že bol po zuby ozbrojený.

Ešte predtým než nasadol na svojho koňa si nás všetkých pozorne prehliadol.
Keď sa jeho obsidiánové oči zastavili na mne , na celom tele mi naskočili zimomriavky.

Postupne som sa začínala báť čo s nami bude.
______________________________
Cestovali sme asi týždeň smerom k Therlynským hraniciam.

Voz sa neustále hojdal a ja som mala čoraz viac modrín. Zastavovali sme len keď si kone potrebovali odpočinúť.
Okrem Téna nám robili sprievod ešte dvaja ozbrojený vojaci, ktorý sa striedali na nočných hliadkách.

Postupne sa krajina začala meniť , a rovinnatú krajinu plnú lúk vystriedali kopce borovicových lesov.

Ostatní väzni spolu prehodili pár slov , ale ja a Spencer sme boli ticho a počúvali ostatných. Vedeli sme totiž akú cenu môžu mať slová.

Ako som sa dozvedela , to dievča bolo skutočne z južnej hranice ,ale nevyzerala ako zločinec . Neustále o dačom rozprávala a jej zlaté oči svietili akoby nikdy nezažila bolesť , utrpenie alebo smútok.

Ďalej som sa dozvedela že ten vychudnutý chlapec sa volal Edmund s pochádzal z okolia Kreonského jazera, do väzenia sa dostal rovnakým spôsobom ako ja .
Chlap v strednom veku sa volal Tyrian , alebo nejako tak, moc som mu nerozumela , pretože svoje meno len zašomral, a údajne ho neprávom uväznili za vraždu. Ale ako som si tak obzerala jeho opálenú, zjavenú pokožku plnú tetovaní, moc som jeho nevine neverila.

Občas sa ma pokúšali zatiahnuť do svojich rozhovorov a pýtali sa kto som, ale ja som vždy len pokrútila hlavou a hľadela na krajinu okolo. To kto alebo čo som si rovnako ako ostatné moje tajomstvá ponesiem do hrobu.

Keď sme prešli z kopcov do doliny , začula som rieku.
V tejto oblasti bola len jedna , a tá bola až nebezpečne blízko hraníc z Therlynom, uvedomila som si.

Cestou sme nevideli žiadne budovy, ani známky civilizácie , až ku večeru sme zbadali stavbu na okraji doliny.

Musela byť dosť veľká. Skladala sa z jednej veľkej budovy , o niečo menšej ako hrad, a z pár malých okolo. Na zvyšku plochy boli rôzne cvičiská a prekážkové dráhy. Celé to bolo obohnané kamenným múrom obrasteným machom.

Výcvikový tábor. Už som o nich počula. Niektoré boli údajne veľké ako mestá, plné vojakov na výcviku.

„ Zdá sa že im dochádzajú vojaci , keď tam už berú aj trestancov." ozvalo sa za mnou.

Keď som sa obrátila na dievča sediace za mnou vystrela ku mne ruku „ Moje meno je Calliope Nemphar, ale môžeš mi hovoriť Clio."

Keď som sa však na ňu len zamračila dodala „ Aspoň svoje meno mi môžeš povedať ." povedala kúsok ostrejšie , ale v očiach jej aj tak žiarili iskričky.

„ Meredith." odpovedala som , ale rukou som jej nepotriasla. Nepotrebujem priateľov.

Opatrne ruku stiahla a začala sa rozprávať s Edmundom .