Zlomená [Pozastavené]

14. Kapitola

Takto som v tichosti strávila niekoľko hodín, keď v tom odniekiaľ z vonku, ku mne daľahol rev, z ktorého mi stuhla krv v žilách a steny sa priam roztriasli.

Hneď som sa rozbehla na balkón a takmer sa pri tom potkla o lem šiat.

Keď som však vyšla von, nevidela som nič okrem tmavého mesta okolo seba a nebo, na ktorom sa zbiehali búrkové mračná.
Ten rev sa mi však stále ozýval v hlave. Bola som si istá, že to čo ho vydalo nebolo z tohto sveta.
Zrazu však oblohu ožiaril blesk a spustil sa hustý dážď, nasledovaný hrmením.

Nechala som si kvapky dažďa štekať po tvári a bola by som tam stála hodiny, kebyže som za sebou nezačula tiché kroky.
Prudko som sa zvrtla a zistila, že sa dívam priamo do strieborných očí plných hladu.

Prebehol mi mráz po chrbte a začala som ustupovať dozadu, kým som nenarazila chrbtom o kamenné zábradlie balkóna.

Valerius však pristúpil bližšie, až sme boli od seba len kúsok.

Srdce sa mi prudko rozbušilo a moja myseľ kričala, aby som niečo urobila, no moje telo bolo úplne paralyzované.

Jemné mi siahol rukou na líce a pritiahol si ma blížšie.
Jeho pery boli mäkké a ja som mala pocit akoby svet okolo mňa úplne zastal.

Postupne prehlboval náš bozk, keď v tom sa ozval ďalší hrom a ja som sa prebrala z tranzu.

Uhryzla som ho a odstrčila od seba. Kúsok sa zapotácal  a z miesta kde som ho uhryzla, mu teraz tiekla čierna krv, ktorej pachuť som cítila v ústach.

V očiach som mu videla zúrivosť a vzrušenie, no keď prehovoril, hlas mal chladný a odmeraný.
„ Však ty sa raz poddáš a čím skôr to urobíš, tým to bude menej bolieť." povedal a s jemným uškrnom vyšiel von.

Keď sa za ním zavreli dvere s následným cvaknutím v zámke, podlomili sa mi kolená a sadla som si na zem, opierajúc sa o zábradlie.

Prudko som dýchala, akoby som po celý čas zadržiavala dych a srdce mi bilo ako splašené.
Dážď okolo mňa ustal, no stále hrmelo a blýskalo sa, akoby boli rozzúrené samotné nebesá.

Po chvíli som pomaly vošla dnu do izby, kde som na stolíku zbadala jedlo prestreté pre dvoch.
Hneď som sa doň pustila, kým som nebola úplne plná. Potom som si rozpustila vlasy a rozhliadla sa po izbe, po nejakom oblečení, lebo šaty čo som mala na sebe boli kompletne premočené.

Našla som však len nočnú košeľu, ktorá bola až príliš krátka na to, aby som bola ochotná si ju obliecť.

A tak som si z kúpeľne požičala jeden z mäkkých županov a v ňom som aj zaspala v jednom z kresiel nad knihou, ktorú sa našla.
___________________________
Keď som sa zobudila, obloha bola úplne tmavá, mračná už úplne zmizli a odhalili nebo plné hviezd. Dokonca bolo vidieť aj mesiac, ktorý jasne žiaril cez okná.

Keďže som už nemohla ďalej spať, mala som aspoň čas preskúmať izbu a hľadať čokoľvek čo by mi mohlo pomôcť. Nechcela som tu byť ani o minútu dlhšie.

Nenašla som však nič ostré, dokonca ani nič dostatočne ťažké, aby som tým mohla niekoho ovaliť po hlave.

Po polhodine som bola už tak zúfalá, že som začala lomcovať kľučkou, no to však ničomu nepomohlo.

Postupne na mňa doliehali zúfalstvo a hnev na svet za to, že bol aký bol.

Zobrala som vankúše a hodila ich cez izbu. Potom som vyhádzala všetky knihy z knižnice a pár ich dokonca aj preletelo balkónom.

Ak ma tu chcú mať, tak rozhodne sa im to so mnou neuľahčím.

Postupne som zobrala taniere, ktoré tu ešte zostali z večere a jeden po druhom ich hádzala o stenu. Pár ostrejších črepov som si strčila so vrecka a pokračovala v ničení.

Obrázy zo stien som tiež vyhodila von balkónom a zrkadlo som s najväčšou radosťou rozbila jednou zo stoličiek.
Prevrátilo sa dopredu a spadlo zo steny. Opäť som tresla stoličkou do steny, tentokrát aby som ju úplne zničila, keď v tom sa stena pohla.

Pustila som kúsky dreva, čo zostali zo stoličky a podišla bližšie. Opatrne som potlačila stenu a predo mnou sa objavila tmavá chodba.

Rozhorela sa vo mne iskrička nádeje a pozrela som na dvere aby som sa ujistila, že hluk neprivolal stráže.

Pre istotu som ešte pred dvere dotisla jednu z pohoviek a zasekla ju o kľučku tak, aby sa nedala stlačiť.
Keď som sa vrátila k chodbe, zavial z nej studený závan vetra a ja som mala pocit, akoby temnota v nej ešte zhustla.

Potrebovala som svetlo.