Zlomená [Pozastavené]

11. Kapitola

Keď sme dotancovali, ospravedlnila som sa Cassielovi a odišla.

Mrzela ma roztržka s Clio a potrebovala som sa s ňou porozprávať. Keď som však vošla do prvej chodby, zbadala som tam Leanu s Waeronom.

Dosť ma to zaskočilo, a niekde hlboko som pocítila mierne pichnutie.
Rýchlo som sa spamätala a rozbehla sa preč.

Dosť ma to rozrušilo , i keď som nechápala prečo.
Už som ani nemala chuť ísť za Calliope a tak som zamierila rovno do svojej izby, kde som chcela zostať až do rána.
___________________
Uprostred noci ma zobudil rozruch za dverami a ani nie po pár sekundách mi do izby vtrhol Cassiel celý zadýchaný.
„ Vstávaj, hneď!" to bolo jediné čo zo seba dostal a zase vyšiel von.

Nechápala som čo sa dialo, a tak som vyskočila z postele a bežala za ním. Našťastie sa mi nechcelo večer prezliekať a tak som teraz bola oblečená.

Všade po chodbách pobehovali ľudia a vládol tam chaos. Mnohí mali na sebe brnenia a boli ovešaní zbraňami.
Vôbec som tomu nerozumela , bola hlboká noc, tak čo tu všetci robili.

Konečne som dobehla Cassiela a dožadovala sa odpovede.
„ Prišiel posol. Asi pred hodinou. " začal a pri tom ešte pridal do kroku „ Bol celý od krvy a tvrdil , že ich napadli Velaféry , ani nie polhodiny cesty od nás."

Prudko som zastala. Čo tu dopekla mohli robiť, spýtala som sa samej seba.
Je pravda , boli sme na juhu, ale nie až tak moc. Ako sa im podarilo dostať až sem?
V hlave mi to čoraz viac vrelo a vynáralo sa čoraz viac otázok, až som nedokázala jasne myslieť.

Zrazu som sa pustila do behu, naprieč chodbami.
Keď som dobehla k izbe , ktorú som hľadala ,dvere boli otvorené a miestnosť za nimi prázdna.

Doriti, zanadávala som v duchu a vybehla z Cliinej izby.

Vybehla som na nádvorie, kde sa ešte pred pár hodinami oslavovalo. Očami som narazila na Waerona a rozbehla sa k nemu. Chcela som sa ho spýtať , či nevidel Calliope a čo sa bude diať, no on mi len strčil meč do ruky a povedal: „ Budeš to potrebovať. A teraz choď na stráž. Urob čokoľvek aby si ich zastavila."

Zobrala som si jednoducho vyzerajúci meč, ktorý bol prekvapivo ľahký a rozbehla sa k jednej z brán. Ani som si neuvedomila , že na sebe ani nemám brnenie.

Vystúpila som na múr k pár ďalším , medzi ktorými som zbadala aj Baldruna. Od jeho uvítania ,teda aj sa to dá tak nazvať , som ho vôbec nevidela. No teraz tam stál s odhodlaním v očiach.

Zadívala som sa na les za múrmi a na temnotu v ňom, no nič som nevidela.

Po nasledujúcich pár minútach už boli všetci na svojich miestach. Svetlá zhasli a rozruch, ktorý tu doteraz panoval stíchol.

V tom tichu sa niekto postavil vedľa mňa. Keď som pootočila hlavu , takmer som vzdychla od úľavy. Calliope vedľa mňa stála v pozore so šípom namiereným na les.

„ Som rada , že si tu ." zašepkala som „ A ospravedlňujem sa za všetko." aspoň toto som jej musela povedať.

Len nepatrne prikývla na odpoveď a kúsok sa pousmiala. Brala som to ako dobré znamenie.

Keď som na chvíľu odvrátila zrak od lesa , aby som sa pozrela na hviezdy a poprosila ich o ochranu, zistila som , že nebo sa úplne zatiahlo.

Hlboko som sa nadýchla s pocitom, že nás bohovia opustili a poprosila som aspoň Marisol o ochranu , keď v tom sa v lese niečo pohlo.

Bol to len nepatrný pohyb akoby sa v tej temnote pohlo ešte niečo temnejšie. Než som na to stihla kohokoľvek upozorniť , zasiahla nás spŕška šípov.
Niekoľkým som sa vyhla , no jeden sa mi zaryl do nohy.

Spadla som na zem , no zahryzla som si do jazyka a vytiahla si šíp z nohy. Dosť ma prekvapilo, že nebol z dreva , ale z kovu.

Postavila som sa na nohy a privolala svoju mágiu, i keď som netušila proti čomu vlastne stojím.

Zrazu sa z lesa vynorili tiene a rozbehli sa k múru. Tí ,ktorí prežili po nich pálili, no vždy trafili len vzduch.

Tie tiene boli až príliš rýchle a tiché. Skúsila som na nich zaútočiť, no moja mágia im nič nerobila.

Vytasila som teda meč a pripravila sa . Rana na nohe ma bolela , no ja som sa ju snažila ignorovať.
Clio vedľa mňa zahodila luk a tiež vytiahla meč.

Zrazu sa ozval zvon neďaleko nás a rozozvučal pevnosť. Prišli k nám ďalší vojaci na pomoc. No to už tiene prekročili hradby, akoby tam vôbec nič nebolo.

Sekla som po najbližšom pri mne a na jeden raz som mu sťala hlavu. Ozval sa odporný zvuk , keď jeho hlava ,spolu s telom dopadli na zem. Jeho čierna krv sa rozlievala všade naokolo a odporne páchla.

Od zadu však na mňa zaútočil ďalší a zhodil ma na zem. Chystal sa mi zabodnúť meč do hrude , keď jeho lebkou prešlo ostrie.

Zacítila som odpornú teplú krv na tvári a odhodila zo seba telo. Nado mnou stála Clio , ktorá mi hneď podala ruku.

Všade sa ozýval zvuk boja bolo cítiť zápach smrti. Na zemi sa váľali telá a medzi bojujúcimi som zahliadla aj Spencera.

Poobzerala som sa okolo seba a úplne som stuhla.
Pomedzi bojujúcich kráčala žena v čiernej uniforme. Mala bledú pleť, čierne vlasy a nenávistné oči. Kráčala priamo ku mne a ignorovala rozruch okolo seba.

Vzduch akoby ochladol a mne až prebehli zimomriavky po chrbte.
V hlave sa mi rozozvučala prudká bolesť , až som pustila meč.
Keď ustála , započula som hlas: „ Prišli sme po teba. Máš našu krv. Prišli sme ťa zachrániť."

Potom sa bolesť vrátila a bola ešte intenzívnejšia , až sa mi podlomili kolená.
„ Nebojuj s tým."

Chcela som sa premeniť, keď som zrazu zacítila niečo chladné a ťažké na mojom krku. Obojok.

Zrazu som sa cítila úplne slabá. Akoby zo mňa vyprchal všetko život.
Žena už stála oproti mne a tiene nás úplne obkľúčili.

Snažila som sa bojovať, ale nemala som s čím.
Začula som krik a keď som sa obzrela , zbadala som ako sa Calliope rúti mojim smerom s mečom pred sebou a odhodlaním v očiach.

Nie, povedala som si v duchu a slabo pokývala hlavou.
Žena, čarodejnica si všimla kam sa dívam a pomaly sa otočila.

Potom , akoby zastal čas , keď dýka prešla Calliope cez krk.

Vydala som zo seba výkrik a tvar mi zaliali teplé slzy. Začala som sebou trhať.
Panikárila som. To nemohla byť pravda.

Cliino bezvládne telo padlo na zem a z rany na krku sa jej valila krv.
Rozkričala som sa ešte viac. Preklínala som všetko a všetkých.

Kričala som na ženu ,že za to zaplatí. Ona sa na mňa len s nezáujmom pozrela a priložila si prst k čiernym perám.
Vtedy mojím telom prebehla ukrutná bolesť a úplne ma paralyzovala.

V tú chvíľu som mala pocit akoby som umrela zvonka a aj zvnútra.