Zlomená [Pozastavené]

15. Kapitola

Poobzerala som sa po izbe, no jediné čo som našla, boli vyhorené svietniky na stenách.

S hlbokým povzdychom som sa teda vrátila k otvoru v stene a chodbe za ním.
Po chvíli váhania som vykročila vpred.

Urobila som pár váhavých krokov a pri tom som sa stále pridržiavala steny.
Temnota a chlad chodby sa okolo mňa ovíjali ako dva hady, no pokračovala som ďalej.
Postupovala som pomaly, no postupne som sa osmelila a išla kúsok rýchlejšie.

Avšak, pri ďalšom kroku som mala pod nohami len prázdno a stratila som rovnováhu.

Schody. Boli tam schody a ja som po nich teraz padala dolu.
Nakoniec som zastala až na veľkej ploche, pravdepodobne na konci schodiska. Chvíľu som tam len ostala ležať neschopná pohybu. V hlave mi treštalo a cítila som ako mi po pravej ruke steká krv.

Šťavnato som zanadávala a pomaly sa postavila. Zatočila sa mi hlava, no podarilo sa mi nahmatať stenu a oprieť sa o ňu, aby som nespadla.

Pár minút som tam len tak stála a snažila sa zorientovať. No tma okolo mňa bola tmavšia ako bezmesačná noc. Skúsila som aj načúvať, no jediné čo som počula bolo moje splašené srdce.

Zhlboka som sa nadýchla a prinútila svoje nohy pohnúť sa vpred.
Ďalších pár krokov , ďalšie schody vedúce dolu. Začala som po nich schádzať, no teraz som si dávala pozor na každý krok.
________
Po schodisku som išla hádam večnosť a stále sa špirálovito stáčalo čoraz hlbšie.
Vzduch tu bol čoraz vlhší a chladnejší, dokonca som na stenách sem tam nahmatala kropaje vody.

Už som sa chcela vrátiť, keď vtom som opäť začula rev, taký istý aký som počula vtedy na balkóne, no toto bolo oveľa bližšie.

Začala som schádzať po schodoch o niečo rýchlejšie, až som konečne našla ich koniec.
Pred sebou som zbadala otvor v kameni a za ním sa temnota miešala s oranžovým svetlom ohňa.

No keď som ním prešla, zistila som, že tam nebolo svetlo len z jedného ohňa... Predo mnou sa rozprestierala obrovská jaskyňa, v ktorej horeli tisícky ohňov v kamenných kruhoch. Strop jaskyňe bol vysoko nado mnou, akoby to bolo druhé nebo a tiahol sa tak ďaleko, že som ani nedovidela na jeho koniec. Zrazu som sa cítila akási malá, ako smietka.

Potom som si všimla obrovské klietky zo železa a kameňa okolo ktorých sa pohybovali celé regimenty vojakov.
Taktiež tu boli aj čarodejnice, vo svojich čiernych uniformách a štekali rozkazy.

Postupne som si ich obzerala, keď v tom ma upútal pohyb v jednej z klietok.
Až mi zamrzla krv v žilách, keď tvor, ktorý v nej prebýval, vošiel do svetla ohňov.

Bolo to väčšie ako dom. Niekomu by mohol pripomínať draka, no od tých úchvatných stvorení mal tento zver ďaleko.

Jeho telo bolo masívne, nie štíhle ako dračie. Koža s šupinami sa mu neleskla ako drahokamy, ale bola matná ako mútna voda. Zdalo sa mi, že mal aj zakrpatené krídla na chrbte. No moc som sa na to nezameriavala. Skôr ma upútali čierne ostne, ktoré pokrývali väčšinu jeho tela a ktoré sa leskli vo svetle.

No a nakoniec tu boli jeho oči. Neprirodzene žlté, s úzkymi štrbinami. Boli to oči, ktoré predpovedali skazu, akoby ten tvor bol stvorený len na ničenie.

Tými očami, hladnými po utrpení, teraz hľadel priamo na mňa, až som sa začala triasť a zabehla za najbližší kamenný výbežok.

Prudko som dýchala a snažila sa upokojiť. Zdalo sa mi že som som niekde v ňom zazrela, niečo čo som dôverne poznala, akoby som tam kúsok videla samú seba.
Keď som znovu vykukla spoza skaly, tvor už pokojne ležal s zao zatvorenými očami a mne len ostalo dúfať, že klietka okolo neho je dosť pevná na to aby ho udržala vnútri.

No potom som si všimla ďalšie klietky, najmenej dva tucty klietok rôznych veľkostí a v každej tvor podobný tomuto. No líšili sa farbov a veľkosťou.

Niečo mi našepkávalo, aby som utiekla, aby som sa vrátila, no zvedavosť aj tak prevyšovala všetko ostatné.
Tak som sa pustila na prieskum a snažila sa byť neviditeľnou.

Postupovala som do srdca jaskyne, pričom som sa veľkými oblúkmi vyhýbala klietkam.
Keď som však zastala aby som sa rozhliadla, tak som zistila že to čo som videla predtým, bol len zlomok. Predo mnou som zbadala celý komplex jaskýň, ktorý sa mohol tiahnuť aj niekoľko kilometrov ďaleko. Aj tu boli klietky, no väčšina bola našťastie prázdna.

To mi stačilo, už som videla dosť a tak som sa chcela vrátiť, pretože som predpokladala, že tadiaľto cestu na slobodu nenájdem.

No keď som sa obrátila dostala som silnú ranu do tváre až som sa zatackala.

„ Na prechádzke?" opýtala sa ma sladkým hlasom Vessa a jedovato sa na mňa usmiala.

Zrazu nás obkľúčili vojaci a odniekiaľ sa objavili aj dva Tiene.

„ Vlastne... som hľadala teba." odpovedala som s potlačeným hnevom a provokatívne sa na ňu usmiala.

Potom, než sa stihol ktokoľvek pohnúť som ju kopla do brucha. A ako sa prehla v kŕči, som jej uštedrila ešte jednu do nosa. Keď som počula pod svojou rukou zaprašťanie, pocítila som mierne uspokojenie. Nech len dostane čo si zaslúži. Mrcha.
Za Calliope, ju zabijem. A bude to veľmi pomalá a bolestivá smrť.

No než som stihla pokračovať, chytili ma stráže a prinútili kľaknúť si na zem kopancom do kolien. Ledva som v sebe udusila výkrik.

Vessa sa narovnala, držiac si zlomený nos a pritom jej pomedzi prsty tiekla čierna krv.
„ Odveďte ju za jej výsosťou a veľmi podrobne mu povedzte čo urobila a kde bola."