Zlomená [Pozastavené]

1. Kapitola

Keď som do seba dostala ďalší, už dvanásty panák odporne silnej pálenky, mala som pocit že sa povraciam priamo na chatrný stôl predo mnou. A vlastne mi to bolo jedno , sebaúctu som stratila už dávno.

Položila som prázdny pohárik na stôl a ľudia okolo mňa si začali šepkať a predávať peniaze. Vstavkovali , či vyhrám ja alebo staršie vyzerajúci , tučný chlap oproti mne. Neboli to veľké sumy, ale čo by ste aj čakali od návštevníkov krčmy v najchudobnejšej štvrti mesta.

Vzduch vnútri bol teplý a smrdel pivom a potom. Prišlo mi zase kúsok nevoľno ale potriasla som hlavou a zhlboka sa nadýchla. Alkohol vo mne mi práve moc nepomohol a naplo ma. Udržala som to a pozrela sa na svojho súpera, ktorý práve dopil svoj pohárik, ale než ho vôbec stihol položiť na stôl, spadol zo stoličky a zostal nehybne ležať.

Ďalšia výhra pre mňa. Vypýtala som si svoju výhru, celých desať medených mincí. Za to si tak maximálne kúpim tvrdý chlieb , ale ako sa hovorí ,ber čo je.

Dala som si ich do kapsy mojich špinavých nohavíc a postavila som sa. V momente sa mi zatočila hlava a takmer som spadla, ale na poslednú chvíľu som sa zachytila stola.

Potom som sa už ani neviem ako dotackala k dverám a von na ulicu , kde som sa hneď povracala. Nevypila som toho zas až tak moc , ale očividne dosť.

Vypľula som zbytok žlči, ktorá mi zostala v ústach a pohla som sa ďalej.
V tejto časti mesta boli len biedne chatrče , ktoré osvetľovalo zopár fakiel. Všade tu bolo cítiť moč a výkaly.

Zase má naplo, ale tentoraz zo mňa nič nevyšlo, tak som sa pohla ďalej a po pár chatrných krokoch som zabočila do bočnej uličky, o ktorej som hneď nato zistila že je slepá.
Ovalila má ďalšia vlna nevoľnosti a svet sa začal točiť ešte viacej až som spadla na zem. Bolo už dosť neskoro a ja som bola moc opitá na to aby som sa postavila a tak som zaspala na tvrdej zemi.
_____________________
Na druhý deň ma bolelo celé telo a hlava ešte viac. Dlhú chvíľu mi trvalo než som sa rozpamätala kde som a ešte dlhšiu než som sa postavila na nohy.

Bolo asi poludnie ale oblohu zakrývali oblaky. Vypotácala som sa na ulicu , po ktorej teraz chodili ľudia v rovnako otrhaných šatách ako som mala ja.

Bola vojna a všetci okrem vysokej šľachty žili biedne, tak to v Riveone chodilo. Nevedela som síce ako žijú príslušníci nižších vrstiev v ostatných kráľovstvách, ale určite lepšie . Všetko bolo lepšie. Ténovia boli nesmrteľný a ich kráľovstvo prekypovalo bohatstvom , jedlom a všetkým na čo si len človek spomenie, ale tí bastardi sa o to odmietali podeliť, i keď boli našimi spojencami. Nechali nevinných ľudí aj deti umierať od hladu a na rôzne choroby.

Postupne ako som sa potácala ulicou som videla mrzákov , ktorý boli pravdepodobne vojakmi ako žobrú, a siroty.
Desiatky sirôt po celej zemi ,ktoré stratili rodičov . Rovnako ako som ich dakedy stratila ja. Už som si len matne vybavovala ich tváre. Už je to dvanásť rokov, odkedy som ich ako sedem ročná našla rozpáraných v našom dome na južnej hranici. Ten obraz ma bude strašiť do konca života. Ten mŕtvy pohľad v maminých očiach a jej biele vlasy zlepené krvou a otcovu tvar celú dobitú.

Prišla som k malému dievčatku , ktoré držalo v rukách ešte len kojenca a ostražito sledovalo okolie. Podišla som k nej a usmiala som sa na ňu. Úsmev mi však neopätovala. Dala som jej aspoň môj včerajší zárobok , nech si aspoň dačo kúpia.

Hneď ma, ako vlna zaplavila nenávisť voči Velaférom, ale aj voči Ténom zato že takto musíme všetci trpieť. Ale keď nenávisť zase pominula , rozbolela ma hlava ešte viac .A ozval sa aj môj prázdny žalúdok.

Keďže som im dala svoje peniaze , musela som si dačo ukradnúť a tak som si to namierila do obchodníckej štvrte.
____________
Pozdĺž celej ulice sa tiahli stánky s všemožným tovarom. Avšak bolo len málo kupujúcich.

Mňa však zaujímal len jeden jediný, stánok s čerstvým pečivom , ktorý rozvoniaval na celú ulicu. Zaškvŕkalo mi v bruchu.

„ Tento je môj!" ozval sa za mnou protivný hlas , ktorý mohol patriť len jedinému človeku, Spencerovi.

Malý hajzel , ktorý mi všemožne komplikoval život. Otočila som sa, a zazrela naňho tak ,že by aj mlieko skyslo.
On sa len usmial a jeho oranžové ,mastné vlasy sa zaleskli. Mal chudú postavu a bol o niečo vyšší, ale to mi minule nezabránilo aby som mu zlomila nos , a nezabráni mi to ani teraz.

„ Naser si!" odsekla som mu „ A vypadni lebo ti osobne upravým ten tvoj ksicht!"

Ale on len mykol plecom, ukázal mi neslušné gesto a uchmatol si zo stánku bochník chleba. Debil.

Obchodník si to hneď všimol a zavolal za ním. Využila som jeho chvíľu nepozornosti a jeden si uchmatla tiež.

To už tu však boli dvaja strážnici a tak som sa pustila do šprintu ,tak ako mi to len moje nohy a moja opica dovolili.