Zlomená [Pozastavené]

2. Kapitola

Popri tom ako som bežala cez mesto , som si nadávala do bláznov, za takýto hlúpy nápad. Svet sa so mnou ešte vždy kolísal a tak som párkrát zakopla.

Rozhodne som nemala chuť , aby ma znova chytili. Naposledy keď sa to stalo, bola mestská väznica plná a tak ma za trest zbičovali a pustili.
Prvých pár dní mi rany na rukách mokvali a hrozilo že dostanem infekciu. Našťastie sa nado mnou bohovia zmilovali a dnes tam mám len jazvy.

Zabočila som do bočnej uličky a vrazila do pár ľudí. Nemala som čas sa ospravedlniť , a tak som sa len pozviechala a bežala ďalej pomedzi kľukaté mestské uličky.

Keď som dobehla až ku krčme ,kde som predošlú noc pila , zdalo sa že som ich striasla a tak som spomalila.

Keď som však zašla za roh , čakali tam na mňa ďalší dvaja strážnici ,ozbrojený mečmi.

Jeden po mne hneď sekol a ja som sa ledva uhla. Než som sa však stihla spamätať, sekol po mne druhý, ktorému som sa tiež nejakým zázrakom uhla , ale presekol mi rukav mojej špinavej košele.

Keď som sa konečne spamätala, vrhla som sa na prvého a vyrazila mu meč z ruky , ktorý s cvendžaním dopadol na špinavú, kamennú zem.
Následne som mu kopla do hlavy a on sa bezvládne zviezol na zem . Ja som sa medzitým zohla po meč.

Nevedela som moc bojovať , ale vďaka rokom na ulici som sa aspoň čo to naučila.

Avšak môj súper mal zdá sa oveľa lepší výcvik, keďže má po pár sekundách odzbrojil a udrel tupou stranou meča do hlavy.

________________

Potom bola už len tma, z ktorej sa začali vynárať hmlisté spomienky. Na moju mamu , ktorá ma učila ovládať môj dar a na jej smejúce sa tyrkysové oči, ktoré som zdedila . Potom bola spomienka na môjho otca s jeho havraními vlasmi a tým najmilším úsmevom na svete, ako mi vysvetľoval kto som a ak kto boli moji predkovia.

Potom zase všetko zmizlo a ja som si uvedomila , že to boli len bolestivé spomienky na niečo , čo sa už nikdy nevráti a na veci , ktorých som sa už dávno vzdala a zabudla na ne.
_______________

Zobudila som sa na studenej zemi v cele.

Väznicu som poznala už celkom dobre, rovnako ako cely v nej. Tri kamenné steny a štvrtá z oceľových mreží. Vnútri sa nachádzalo len jedno vedro na vykonanie potreby. Jedlo a vodu dávali raz za deň a jediné svetlo pochádzalo z pár fakieľ na chodbe.

Z cely oproti mne sa ozvalo chrapľavé zakašlanie a k mrežiam pristúpila o pár rokov odo mňa staršia žena.
Kedysi možno bola krásna , ale teraz jej zlaté vlasy pripomínali skôr slamu a pod očami mala tmavé kruhy.

Niežeby som bola na tom o niečo lepšie. Moje čierne vlasy v ktorých som mala pásiky bielej boli samý chuchvalec a moju bledú okrúhlu tvár večne zdobila nejaká modrina alebo chrasta. Bola som celkom nízka , ale zato som mala výrazne krivky, ktoré mi neraz pomohli, či už pri podvodoch alebo problémoch.

Ale, i keď som klesla na úplne dno, nikdy som nerobila prostitútku , ako táto žena oproti mne , aj keď sa nedalo povedať ,že som bola dáka svätica.

Žena sa medzitým posadila na zem a oprela sa o stenu. Súdiac podľa jej fialových pier a takmer mŕtveho pohľadu v modrých očiach, tu bola už pár týždňov.
Poznala som ten pocit , byť toľko dní zavretá takmer v totálnej tme.

Ostatní väzni boli ticho . Nebolo to nič nezvyčajné, každý si šetril sily , lebo tu v podzemí bolo aj počas letných dní zima. A tak jediným zvukom bolo praskanie fakieľ.
_______________

Asi o dva dni neskôr sa začalo niečo diať. Prvýkrát prišla dvojica stráží a zastavila sa pri každej celé a jeden z nich si niečo zapísal.

Potom odišli a po pár hodinách sa zase vrátili. Tentoraz však boli traja.

Vzduch akoby zamrzol a mne stuhla krv v žilách keď som zbadala tretiu postavu ako vstúpila do svetla fakle pri mojej cele.
Bol o niečo vyšší. Mal krvavo červené vlasy stiahnuté do nízkeho drdolu, čierne oči a ostré zuby , ktoré sme mu spolu s ostrými pazúrmi na štíhlych prstoch lesklý v slabom svetle.
Ten tretí bol Tén, uvedomila som si. Chodiaca zbraň. Hovorilo sa že všetci Téni boli rodený bojovníci , a ja som chápala prečo. Dokonca aj dvaja strážnici za ním išli s výrazným odstupom. I keď Ténovia neboli zas tak odlišný od ľudí , až na to že žili tisícky rokov ( ale neboli nesmrteľný) a mali lepšie zmysly.

Keď došiel k mojej cele, tak som sa rozhodla že sa nedám zastrašiť a hneď som sa postavila do bojovej pozície. Bolo to smiešne , keďže nás oddeľovali oceľové mreže.
Vycerila som naňho zuby , ale zdalo sa že som ho skôr pobavila, o on vyceril tie svoje. Mal predĺžené očné a spodné zuby , ktoré by určite prešli mojou pokožkou ako papierom.

Hrozivo sa uškrnul a povedal:„ Túto berieme tiež." a pohol sa ďalej.