Zlomená [Pozastavené]

13. Kapitola

Nakoniec ma odniesli do jednej z viež, odkiaľ bol výhľad na mesto rozprestierajúce sa okolo.

Celá izba bola ladená do morskej tyrkysovej, ktorá sa mi ani trochu nehodila k tomuto miestu. Bola tu posteľ z baldachýnom a nadýchanými vankúšmi, vo všetkých odtieňoch modrej. Tiež tu bol malý stolík, zopár pohoviek, dokonca aj menšia knižnica. Na stenách boli rôzne obrazy krajín a panorám. Na jednej stene vyselo aj  zrkadlo so zlatým rámom, ktoré bolo skoro také veľké ako ja. Hneď oproti dverám sa nachádzal vchod na menší balkón.
V ďalšej miestnosti sa nachádzala malá kúpeľňa ladená do kobaltovo modrej farby.

Vzápätí na to prišli dve služobné, ktoré ma následne odvliekli až do vane, kde mi vydrhli každý kúsok tela. Skúšala som sa vzpierať, no ich zovretie bolo ako z ocele.

Potom ma navliekli do tesných červených šiat, ktoré boli na niektorých miestach až priesvitné.
Keď som sa potom zahliadla v zrkadle, takmer mi prišlo zle zo samej seba.
Najradšej by som tie šaty roztrhala a vlasy, ktoré som teraz mala zložito spletené na hlave, si rozstrapatila. Toto som nebola ja. Nebiť modrýn a kruhov pod očami, vyzerala by som ako bábika, ako ozdoba.
Tak veľmi som sa zmenila za posledných pár mesiacov. A veľmi mi chýbalo to nezodpovedné dievča, ktoré najradšej vyvolávalo bitky v krčmách. No ona už bola dávno preč.

Podvedome som si siahla na krk, kde som ešte vždy mala obojok z čierneho kameňa a kúsok zaň potiahla, akoby som si ho tým mohla jednoducho dať dole.

Keď ma konečne nechali samú, v tichu izby, doľahol na mňa všetok žiaľ, ktorý som v sebe takmer tri mesiace potláčala.
Do očí sa mi nahrnuli slzy a každý nádych ma bolel čoraz viac.

Zrazu sa ozvalo zaklopanie a ja som si rýchlo utrela slzy a nasadila kamenný výraz. Nemohla som dopustiť aby ma videli takú slabú.... takú zlomenú. Nemala som im vôbec dovoliť nechať ma zlomiť, už po druhýkrát.

Keď som neodpovedala na klopanie, do izby vošla žena v čiernej uniforme, rovnakej akú mala na sebe Vessa v tú noc, keď umrela Calliope.

No na rozdiel od Vessy, táto čarodejnica vyzerala úplne inak. Mala opálenú tvár lemovanú zlatými vlasmi a jej jantárové oči, pripomínali v svetle lúčov, roztopené zlato.

Opatrne zavrela dvere a pozorne si ma prezrela.
Na tvári jej zažiaril jemný úsmev, no v očiach sa jej odrážal žiaľ.

„ Tak veľmi mi ju pripomínaš." povedala takmer šeptom a v očiach sa jej zaleskli slzy.

Ani nemusela hovoriť koho, aby som pochopila.
„ Kto si?" opýtala som sa ostrejšie, než som pôvodne zamýšľala.

Pozrela mi do očí a pevným hlasom, v ktorom už nebol ani náznak žiaľu povedala:
„ Moje meno je Aleera. Bola som priateľkou tvojej matky a zložila som jej aj krvnú prísahu."

„ Prečo by som ti mala veriť?"

Nemiesto odpovede si vyhrnula rukáv a ukázala zápästie, na ktorom mala do kože vyrytý znak. Vyzeral ako dva hady zamotané do seba. A vtedy som si uvedomila, že rovnaký mala aj matka.
No to však stále neznamenalo, že by som mala veriť tejto bosorke.

„ Len mi daj šancu." ozvala sa po chvíli ticha „ A ja ti odpoviem na akúkoľvek otázku, dlžím ti to."

Opatrne som prikývla a sadli sme si na dve pohovky oproti sebe.
„ Čo všetko mi vieš povedať o Deane?" vyletelo zo mňa skôr, než som si stihla lepšie premyslieť otázku.

No ona už začala hovoriť. Rozprávala o tom kým moja matka bola. O tom že bola jedinou dedičkou predošlej vládkyne a jednou z nejkrutejších veliteliek, ktorá vraj vycvičila aj Tiene.
Ako som to tak počúvala, nemohla som tomu uveriť, moja matka na mňa nikdy ani len nezvýšila hlas.

No Aleera pokračovala, hovorila o tom ako si Deana mala vziať Valeriusa, no odmietla a namiesto toho utiekla s obyčajným otrokom.
Takmer som prestala dýchať, keď som to počula. Keď som počúla toľko o minulosti mojich rodičov.

„ Útek, bola jej najväčšia zrada" povedala Aleera s hlasom už úplne zachrípnutým z rozprávania „ U nás za cení mnohé, no vernosť najviac a práve porušenie tejto vernosti, bolo jej rozsudkom smrti. I keď by ju možno zabili tak či tak. Valerius bol Deanou priam posadnutý. A keď mu povedala nie, dal ju bičovať, pokiaľ neupadla do bezvedomia. Nikdy však o ňu neprestal mať záujem." nachvíľu sa odmlčala, akoby sa jej ďalšie slová ani nechcelo hovoriť „ Keď utiekla, sľúbila, že im zabránim ju nájsť. No zlyhala som a preto chcem všetko odčiniť. Ale nemyslím, že to bolo len mojím pochybením. Loriana mala vždy záujem získať vládu. Vždy proti nám spolu s Vessou intrigovali, i keď ona je skôr len Lorianin pes." povedala a postavila sa.

„ Už musím ísť " povedala keď bola už takmer pri dverách a otočila sa na mňa „ Ale sľubujem ti, že ti pomôžem sa odtiaľto dostať. Bude to tá posledná vec, na splatenie dlhu, voči mojej starej priateľke."

S týmito slovami zmizla za dverami a ja som ostala rozmýšľať o tom čo som sa práve dozvedela .

-----------------
Veľmi sa ospravedlňujem za to že už taaak dlho nevyšla kapitola. Ak mám byť úprimná, akosi som stratila chuť a motiváciu písať, no už ma to prešlo.