Zlomená [Pozastavené]

12. Kapitola

O 3 mesiace neskôr....

Tma, nekonečná tma, ticho a chlad sa stali mojimi spoločníkmi. Už ani neviem koľko času ubehlo, či už na mňa svet úplne zabudol a vlastne mi to bolo aj jedno.

Po tom ako ma donútili dívať sa na smrť jedinej priateľky, ktorú som kedy mala, už na ničom nezáležalo. Vôbec som sa nebránila, keď ma spútali a odvliekli až priamo do Dremsetu.

Celé týždne som bola zavretá vo voze, keď ma Tiene spolu s čarodejnicou viezli do toho temného mesta uprostred vyprahlej krajiny. Vďaka obojku, ktorý zo mňa čoraz viac vysával život, som niekedy nevládala ani dýchať a dúfala som, že niektoré nadýchnutie bude to posledné.

Keď sme prechádzali bránou mesta, všimla som si cez malé, zamrežované okienko na hradbách mŕtvoly ľudí. Otrokov. Ako výstrahu pre všetkých ostatných.

Ani si už presne nepamätám, čo sa stalo. Len matne si spomínam ako ma stráže, takmer v bezvedomí odvliekli do labyrintu ciel a zavreli ma v tej najtmavšej.
Jedlo a vodu dostávam len zriedka. Chcú aby som bola slabá, ale pritom ešte stále živá.

A tá čarodejnica, ktorá mala na svedomí toto všetko, za mnou často chodí, aby sa mi vysmiala za moju úbohosť. Netuším prečo to robí a ani ma to netrápi. Ale aspoň som zistila, že sa volá Vessa, teda aspoň tak ju oslovovali Tiene.
Vôbec som ani nevedela čo sú zač, v živote som o nich ani len nepočula. Vlastne som ani nevedela ako sa volajú. Tiene som ich volala len v svojej hlave. Neustále chodili zahalený v čiernom brnení a prisahala by som, že nepotrebovali ani spánok a jedlo.

A potom tu boli ešte Velaféry, no väčšinou len sluhovia, ktorý mi nosili jedlo a vodu. Mali sivastú pokožku a čierne oči, ktoré pohlcovali všetko svetlo. Nikdy som ich nepočula povedať čo i len jediné slovo.
Po pár týždňoch, keď som už upadala do letargie, som si želala aby povedali aspoň dačo, pretože jediný hlas, ktorý som za ten čas počúvala bol ten Vessin.

Opäť za mnou prišla. No tentokrát len nestála za dverami, ale vošla rovno dnu. Mala na sebe tmavomodré, hodvábne šaty s rubínmi, ktoré sa leskli ako kvapky  krvi. Za ňou vošli aj velaférske stráže. Ona im len mykla bradou a podišli ku mne, aby ma zdvihli zo zeme.

Postavila sa priamo predo mňa zadívala sa mi do očí, pohľad som jej opätovala.

Pery sa jej roztiahli v jedovatom úsmeve, keď povedala: „ Náš pán sa konečne vrátil domov, spolu s našou kráľovnou. Tak, čo keby si ich išla privítať?" povedala a vyšla von.

Keď sme vyšli na chodbu, až som prižmúrila oči, pred svetlom z fakiel na chodbe.

Bola som ochabnutá a slabá a tak ma len vliekli, až kým sme nevstúpili do miestnosti zaliatej svetlom.
Izba bola honosne zdobená. Na podlahe boli hodvábne koberce, na strope diamantový luster a celá izba bola ladená do krvavo červenej.
Na opačnom konci miestnosti sa nachádzal vchod na balkón, kde teraz stáli dve postavy, ktoré sa na nás otočili.

Prvú som si všimla ženu. Mala tmavo červené vlasy, úhľadne sčesané dozadu, na ktorých sa jej leskla čierna koruna. Jej oči boli tmavé a chladné, no i tak som si za tou maskou, všimla jej hnev a odpor. Na sebe mala obtiahnuté, biele šaty s výstrihom až po brucho a šperky, ktoré jej ladili s korunou.
Skutočná vládkyňa čarodejníc a kráľovná Crinie.

Vedľa nej stal Velafér v čiernej uniforme so zlatými doplnkami, ktorý si ma teraz prezeral svojími striebornými očami, spôsobom, ako keď sa díva mačka na myš. Vyzeral, že nemohol mať viac ako tridsať, ale to sa pri nesmrteľných ťažko určuje.

Prvá k nám vykročila žena, s ladným pohybom dravca.
„ Výborne Vessa, skvelá práca."

Vessa sa uklonila a povedala:
„Pre teba čokoľvek, Loriana."

No žena ju úplne odignorovala a chytila mi tvár do kostnatých prstov.
„ Vyzeráš úplne ako ona." povedala neveriacky „ Teraz už nie je pochýb, že si Deanina dcéra."

Celá som stuhla. Deana, tak sa volala moja matka.
Doteraz som to nevedela. Mená svojich rodičov som už dávno zabudla, no ich tváre si budem pamätať do konca života.

„ Nechaj ju, drahá, však nevidíš ako vyzerá?" povedal ostro muž a tiež podišiel ku mne.
Teraz sa jeho výraz zmenil, v očiach mu planulo niečo, pred čím by som najradšej utiekla.
„ Čo ste s ňou vlastne spravili?! Neprikázal som, aby ste ju takto zničili." zvýšil tón a zazrel na Vessu.

„ Bolo to na môj príkaz,  Valerius." zapojila sa do toho Loriana „ Potrebovali sme jej predsa ukázať, kto tu má moc a kde je jej miesto."

„Hlupaňa." povedal a jemne mi prešiel prstami po líci, až mnou prešiel záchvev „ Však sa len na ňu pozrite, je slabá a zničená."

„ Ale živá." namietla Vessa.

„ Ticho! Asi ste obidve zabudli, že jej život má vyššiu cenu, než vy dve dohromady a teraz vypadnite!" povedal ľadovo a obidve hneď zbledli, potom len opatrne vyšli von.

Keď už sa za nimi zavreli dvere,otočil sa na stráže a povedal:
„ Odneste ju do komnaty, umyte ju, dajte jej šaty a najesť!"

S týmto ma opäť vyvliekli von.