Prečo?

Odsúdený k spovedi

Nedokázal ničím pohnúť, nič nevnímal, nič necítil...a bolo to úžasné. Dokonalý pocit odosobnený od reality, kedy konečne nemusel po otrasnom dni nič riešiť. Najradšej by bol v tomto stave zotrval navždy alebo aspoň čo najdlhšie bolo možné, no na jeho nešťastie, sa stal pravý opak a on onedlho nespokojne viečka otvoril. Pod ostrým svetlom rýchlo privrel oči, ktoré si len veľmi neochotne začínali na jas stropných lámp ošetrovne zvykať.

Bol mimo...ako fyzicky tak psychicky, hoci horšie než po oznámení otcovho úmrtia to nebolo. Posledné, čo si pamätal pred tým, než skončil v bezvedomí, bola samozrejme bolesť...krutá a nekončiaca bolesť v jeho útrobách, keď ho Lonnieho spolubývajúci znásilňoval. Nebol si istý, či skolaboval už počas toho alebo až keď s ním časom skončil, no na tom aj tak nezáležalo. Hlavné bolo, že sa mu z toho nakoniec podarilo dostať, že je už po tom...a aj keď si nebol istý na ako dlho, jedno vedel. Už nikdy nenechá Angella odísť na samotku...to už tam radšej pôjde s ním.

Jeho zvyčajne hlúpa a naivná myseľ si konečne dokázala domyslieť, že je blondiakovo odvezenie do disciplinárky jeho vinou...že ho odpratali, aby im neprekážal v plánoch, aby ho nemohol ochraňovať. Neskôr sa mu za to musí ospravedlniť...a aj keď v podstate ani nevedel za čo, mal jednoducho pocit, že mu sám len ubližuje, že si jeho snahy vôbec neváži. A to musel zmeniť.

Uvedomil si to počas nespočetného znásilňovania a teraz znovu...to, že oproti ostatným väzňom aj strážnikom je Angello skutočne dobrý človek, ktorý o neho ako jediný prejavuje nenásilný záujem, plus ho ešte aj chráni, respektíve snaží sa. A on mu za to poskytuje len rázne odmietnutia a slovné ubližovanie. Možno si to, čo sa mu práve stalo, zaslúžil...možno si musel presne takto uvedomiť, ako veľmi pri sebe niekoho ako Angella potrebuje.

Z myšlienok, ktoré sa z neznámych dôvodov neuberali k zúfalstvu, či k jeho vlastným problémom, no skôr k spolubývajúcemu a jeho situácie, ho prebral zvuk dverí napravo od postele, v ktorej ležal. Jemne natočil hlavu, načo si prvý krát uvedomil, že sa nachádza v súkromnej izbe prepojenej s kanceláriou doktora Charlesa. Ako je možné, že tu je? Pokiaľ vedel, do týchto priestorov sa dostávali len ranení strážnici alebo pacienti privilegovaní niekým z personálu, respektíve samotným doktorom.

Odpoveďou na otázku možno mohol byť mladík, ktorý z dverí, smerujúcich do kancelárie, vyšiel, no hoci bolo z časti jasné, že mu túto luxusnú izbu zabezpečil Lonnie svojimi schopnosťami, Leovi to predsa len na prvý pohľad nedošlo. Mladík si čoskoro uvedomil, že je Leo hore, načo sa jemne začervenal, sklopil zahanbene pohľad k zemi a s nádychom k nemu podišiel. V tichosti si dotiahol k jeho posteli stoličku a posadil sa hneď vedľa. Mlčal, nevediac nájsť správne slová, ktorými by sa za svoju zradu ospravedlnil.

,,A-ako sa cítiš?" spýtal sa napokon po chvíľke nemého ticha.

Leo pootvoril ústa, aby mu povedal niekdajšiu pravdu...aby mu povedal, že sa cíti otrasne, že ho všetko bolí, že je psychicky na dne, no náhle to nedokázal. Jeho telo totiž nepociťovalo nič...žiadnu agóniu pochádzajúcu z doničených citlivých častí, žiadne kŕče stuhnutého svalstva, na ktoré bola vynaložená prílišná námaha...necítil nič. Akoby ho tu niečím nadopovali a dopriali mu tak chvíľku pokoja od nepretržitého utrpenia.

,,Neviem..." hlesol nakoniec a pokúsil sa posadiť. Podoprel slabými rukami svoje telo a pomaly sa posúval do polohy, v ktorej by dokázal s Lonnie hovoriť pohodlnejšie. Dalo to námahu, no napokon to predsa len dokázal.

,,Doktor ti dal silné lieky, je možné, že budeš chvíľu trochu mimo, môžeš mať závraty a cítiť sa ospalo, no bolesť by mala byť na chvíľu preč," objasnil mu mladík, akoby sa týmto snažil odčiniť svoju zradu, ,,za chvíľu bude večierka, no môžeš tu ostať cez noc...a-ak budeš chcieť, večeru si už zmeškal, no niečo málo som ti od kuchára priniesol." kývol jemne na stôl.