Prečo?

Odsúdený k výčitkám

V jeho monotónnom, vlastným otcom naprogramovanom živote, ktorého cieľom bolo akurát tak zaujatie dôležitej pozície v rodinných veciach, sa predsa len občas prihodili aj veselšie chvíle. Boli to momenty mimo pracovného času, počas zriedkavých voľných dní, ktoré využíval pre to, čo ho osobne zaujímalo a napĺňalo. Knihy a štúdium. Leo nikdy nechcel pracovať vo väzení ako bachar, nikdy nechcel byť tým, kto ľuďom ubližuje, ku komu sa chová zášť, kto si zaslúži, aby ho niekto za zlé skutky preplieskal...chcel byť presným opakom, osobou, ktorá dokáže všetkým pomôcť, osobou, užitočnou pre spoločnosť i jednotlivcov.

Preto sa nazdával, že po nástupe na post riaditeľa, krutý režim väznice trochu zmení, zlepší otrasné podmienky pre trestancov na ľudské, a tak im dopomôže k prevýchove, objaveniu ich skutočného cieľa a opätovnému začleneniu do spoločnosti.

A kvôli tomuto cieľu vo voľnom čase čítal. Všemožné knihy o ľudských potrebách, o ľudskej psychike, aby bol schopný pochopiť, čo viedlo zločincov k ich činom, aby bol schopný ich vnímanie sveta napraviť, sa stali jeho koníčkom. Súkromná knižnica, do ktorej mali prístup zväčša len odborníci či ľudia z bohatých rodín, bola jeho útočiskom od nepríjemnej reality, kde sa snažil nadobudnúť vedomosti, schopné dopomôcť mu k jeho budúcej práci.

A tu ho raz stretol...muža, v ktorého očiach zbadal rovnakú iskru, akú mal on, rovnakú túžbu po pomáhaní druhým. O tri roky starší mladík menom Daniel, ktorý bol v dobe ich stretnutia čerstvým absolventom medicíny s ambíciami na rozdávanie, mu padol do oka a viac z neho už nevystúpil.

Ich stretnutia sa týždenne opakovali, akoby pričinením náhody, hoc obaja vedeli, že toho druhého pri policiach s knihami ľudskej osobnosti nájdu, že už majú pre návštevu tejto vzdelávacej budovy aj iný dôvod. Bolo to pekné obdobie, nevinné a naivné, počas ktorého si Leo uvedomil, žeby nebolo na škodu skúsiť v živote niečo nové. A tak, hoci dlho bral milého svetlovlasého doktora, ktorý medzičasom získal miesto psychiatra v prestížnom zariadení, ako príležitostného kamaráta, onedlho sa ich vzťah prehĺbil do niečoho osobnejšieho.

Vtedy si Leo po prvý krát uvedomil, že má s podobným typom vzťahu problém. Nie že len netušil, ako sa k osobe, ku ktorej niečo cíti správať, no navyše mu intímne záležitosti robili z neznámych dôvodov ťažkosti, a tak hoci spolu chodili, nič skutočné, čo by ich lásku potvrdilo, sa neudialo. No aj napriek tomu zázrakom ubehol rok od chvíle, kedy sa dali dokopy bez toho, aby sa ich cesty rozišli...všetko len a len vďaka Danielovej trpezlivosti, ktorému Leov strach z ďalšieho kroku neprekážal. Vravel mu, že má čas, vravel, že ho ľúbi takého, aký je, vravel, že mu nejde len o sex, vravel všetko, čo by dokonalý priateľ hovoriť mal. Len škoda, že ich v ceste pokroku stáli Leove zábrany...lebo ten, hoci si užíval bozkávanie, hoci si užíval všetky dotyky...predsa len sa sexu stále bál.

A potom, keď už mal pocit, žeby to mohol prekusnúť a konečne ich vzťah urobiť právoplatným, Daniel musel odísť kvôli pacientovi do zahraničia...hoci len na mesiac, no predsa...a jemu ani v tom najhoršom sne nenapadlo, že keď ho najbližšie uvidí, bude to spoza nepriestrelného skla basy, navlečený vo väzenskej uniforme. Preto len prekvapene upieral oči pred seba na svetlovlasého muža, ktorého tvár mu na sekundu vytlačila spomedzi myšlienok odporné spomienky včerajšieho večera.

,,Dan..." hlesol po chvíli ticho, akoby neveril vlastným očiam.

,,Leo, prepáč, že som tu pri tebe nebol skôr...nemôžem uveriť, čo sa stalo, kým som bol preč...ja..." krútil muž hlavou, neschopný plne vstrebať situáciu.

Zatiaľ čo sa k nemu chrlili ospravedlnenia, Leo len ticho prizeral jeho meniacej sa tvári. Vyzeral rozhorčene, naštvane, smutne aj šťastne, že ho vidí zároveň: ,,A-ako si vedel..." začal zľahka otázku, vediac, že ak ho nekontaktoval sám, nebolo inej varianty, keďže nikto iný o ich vzťahu ani len nevedel.