Prečo?

Odsúdený k zisteniam

Nikto sa na nič nezmohol. Hoci sa Leo oprávnene obával, že bude po tomto vyčíňaní Angello znovu hodený na samotku a dobitý do bezvedomia, strážnici tak neurobili. Možno to bolo jeho až nezvyčajne chladným spôsobom reči, akým ich v pokoji oboznámil s dôvodom svojich činov...alebo možno len pohľadom, z ktorého nebolo namáhavé zistiť, že nie je zložité zariadiť, aby boli ďalší na rade, no v tejto chvíli proste nikomu z bacharov neprišlo múdre ani lákavé odviesť agresívneho násilníka do izolovanej miestnosti.

Predsa len, už spútať ho mali vždy možnosť jedine vďaka tomu, že väčšinou nevzdoroval. Ak by sa vzbúril, ak by na nich začal útočiť...koľko z nich by to prežilo? Odpoveď na túto otázku nikto nechcel vedieť natoľko, aby šťastie v tejto situácii pokúšal.

A tak ostal Angello pri Leovi, s ktorým si bez úhony odkráčali do vlastnej cely, zatiaľ čo Eduarda previezli spoločne s roztraseným Lonnie na ošetrovňu, nevedno, či neutŕžil taktiež nejaké zranenia. Ostatne, to on im včerajšiu zábavu v podstate zabezpečil, takže by nebolo zvláštne, ak by ho Angello zabil ako prvého.

Leo bol z tejto situácie trochu mimo. Už ani tak nie z toho, že Angello skutočne niekoho napadol vo svojom normálnom režime bez Altrovej pomoci, ako momentálne skôr z faktu, že vzbudil v dozorcoch skutočný strach. Doposiaľ si myslel, že ide len o nejaký druh rešpektu, ktorý im však nebránil odvádzať ho do disciplinárky častejšie než hockoho iného, no dnes si uvedomil, že ide o niečo iné...o strach o vlastný život v prípade zlého kroku.

Mladík musel chvíľku vstrebať fakt, že mu to doposiaľ neprišlo zvláštne, to, že tu vôbec Angello ešte je. Predsa len, koľkých ľudí už zabil? Koľko väzňov kvôli Altrovi umrelo, koľko strážnikov skončilo na ošetrovni alebo pod fialkami...koľko normálnych civilistov? Ako to, že žije, ako to, že mu napriek všetkému nikde neudelili rozsudok smrti, ako to, že sa jeho nové prehrešky nedostávali opätovne na súd?

Tá predstava, žeby sa tak stalo v ňom však prekvapivo vzbudila hrôzu, hnev a zvláštny druh strachu...no vedomie, že to očividne nehrozí, ho opäť upokojilo. Angello bol očividne v bezpečí, nech už vyviedol čokoľvek a hoci Lea fakt, že netušil dôvod, značne znervózňoval, predsa si nebol istý, či to chce vedieť.

To však nebolo jediné, čo mu momentálne behalo hlavou. Deň totiž utekal, jeho čas sa krátil...blížila sa hodina predobednej vychádzky...a on stále netušil ako sa Angella opýta, aký mal pred dvoma rokmi na Vianoce deň. Malo by to byť jednoduchšie než doposiaľ, nemal by si s tým vôbec lámať hlavu a proste to vysloviť, no on to jednoducho nedokázal. Vždy keď pootvoril v tomto zámere ústa, jazyk sa mu automaticky zasekol a zalial ho studený pot v strachu z možnej odpovede.

Predsa len...až doposiaľ mu až tak nezáležalo na tom, o čo Aidenovi ide, čo chce od väzňov počuť...no ak náhodou, ak tu bola čo i len malá možnosť , že jeho prítomnosť a jeho poverenie s touto úlohou plus až neuveriteľne výhodné podmienky pre nového riaditeľa na jeho vydieranie v podobe Maxovej prítomnosti, neboli náhodou...ak malo jeho neprávne obvinenie a záležitosť spred dvoch rokov niečo spoločné...ak to stálo za smrť jeho otca a zničený život dvoch ľudí...muselo ísť o niečo, čoho obsah si viac nebol istý, že chce počuť. Plus ho predstava, žeby za to všetko nevedome mohol Angello nepochopiteľne desila. Preto sa to neopýtal, nie kým si nebude istý, že od neho nič užitočne nezistí.

Avšak ani v tomto sa nevedel pohnúť, o svojom spolubývajúcom totiž vedel naozaj málo, len to, čo mu povedal Altro alebo to, čo mu zveril Nicolas...ach, kiežby mal možnosť sa s ním pozhovárať, zistiť niečo o Angellovom živote, niečo, čo by ho uistilo, že sa môže spýtať bez obáv. Ak by sa bol nad svojim zámerom zamyslel, možno by mu došlo, že blondiakova minulosť a predminuloročné Vianoce nemusia mať nič spoločné, no predstava, žeby chcel o Angellovi vedieť viac len z vlastnej zvedavosti, mu bola podvedome príliš neprípustnou.