Prečo?

Odsúdený k ochrane

S kolenami silno pritisnutými ku svojej detskej hrudi sa zľahka hompáľal na kraji gauča. Bol by rád povedal, že ho ten pravidelný pohyb upokojuje, no pravdou bol skôr pravý opak a čím dlhšie sa takto nervózne kýval, čim dlhšie si utieral neprestajne stekajúce slzy do dievčenskej sukne šiat, v ktorých bol proti svojej vôli navlečený, tým horšie sa cítil. Nestihli ubehnúť ešte ani dva dni, odkedy bol spoločne s matkou vyhostený zo svojej rodnej zeme z dôvodu útoku na budúcu hlavu rodiny, jeho sesternicu, ktorú sa jej vlastná teta pokúsila pri návšteve zavraždiť a on už strácal rozum.

Chlapec nerozumel, z akého dôvodu funguje svet práve takto, z akého dôvodu mu nikto od šialenej ženy nepomohol ujsť, z akého dôvodu sa o neho nikto nezaujíma, no hoci si stále myslel, že horšie byť nemôže, teraz už vedel, že sa mýlil. Jeho matka nebola s vyhostením zmierená, neprestajne hovorila, že všetci čoskoro pochopia ich dôležitosť a navrátia ich naspäť do rodiny, kde budú vládnuť zvyšku...očividne jej nedochádzalo, že viac nie sú súčasťou svetu izolovanej monarchistickej krajiny, že sa dostali do bežného štátu, do bytu, kde ich stráži niekoľko goríl vo dne v noci ako dozor, a tak nemá viac na návrat žiadnu nádej.

Z jeho pohľadu by bola smrť lepšia, než osamotený život s touto ženou. Avšak tak sa nestalo, prichystať oficiálnu popravu členky vládnucej rodiny sa rovnalo verejnej potupe celého rodu, a tak skončili vo vyhostení. To však neznamenalo, že bude niekomu vadiť, ak žena svoje dieťa a potom aj seba samú zabije, nikomu nebude vadiť, ak sa ich takto zbavia...jediné, o čo všetkým išlo, bolo, aby nerobili hanbu ich zemi, aby nikto neodhalil ich pôvod, no aby ani nevytvárali problémy v domovine.

Angello však situácii z takéhoto uhľa nerozumel...v jeho očiach nebolo na svete nikoho, kto by sa o neho zaujímal, komu by na ňom záležalo...od narodenia poznal vo svojej prítomnosti len ženu, ktorá mu ubližovala...na nič iné sa jeho detská myseľ ani v tejto chvíli nedokázala sústrediť.

A teraz, v noc tretieho dňa vo vyhnanstve si viac nevedel so situáciou rady. Počul spokojné hmkanie svojej matky z miestnosti oproti, počul brúsenie kovu kuchynského noža, ktoré v pravidelnom rytme rozvibrovalo vzduch naokolo nebezpečnou predtuchou, počul svoje tiché potláčané vzlyky...a v duchu premýšľal, čo sa mu dnes stane.

Chcel pomoc, potreboval pomoc...no nik nikdy neprišiel a on vedel, že nepríde ani dnes, nehľadiac na to, či o ňu bude kričať alebo len všetko ticho pretrpí. Nebol tu nikto ochotný ho chrániť.

Zvuk brúsenia náhle ustal, hmkanie trochu spomalilo a do atmosféry sa vmiešal nový zvuk...zvuk pomalých krokov mieriacich jeho smerom. Nechcel sa tam pozrieť, nechcel vidieť jej šialený výraz, nechcel počuť jej hlas, nechcel byť vôbec v jej prítomnosti...preto si tvár ešte väčšmi pritisol ku kolenám, dúfajúc, že sa mu podarí z tohto zlého sna prebrať...skôr, než sa k nemu žena opäť dostane.

,,Angella...srdiečko." povzdychla si tá sťa milujúca matka a pomaly si prisadla k svojmu dieťaťu na gauč, v kraji ktorého sa vydesene krčilo.

,,Prišla som na to, dcérenka, už viem, v čom je problém..." zarehotala sa víťazoslávne a prisunula sa k roztrasenému objektu záujmu ešte bližšie.

Angello sa snažil nereagovať, snažil sa vytesniť z myšlienok, ako veľmi ho matkine slová desia, snažil sa nedívať do jej psychopatickej tváre...lebo vedel, že to, čo sa odráža v jej očiach ho uvrhne do ešte väčšieho zúfalstva. Naivne dúfal, že to jeho matku rýchlo prejde, že ho pár krát udrie, že na neho nahučí, spýta sa, prečo existuje...a potom to odznie a ona bude opäť len ticho dumať, česať mu vlasy, akoby sa nič nebolo stalo. Dúfal, že je to tento prípad.

Avšak mýlil sa, a hoci si tento fakt nepripúšťal, predsa niekde v duchu to tušil...tušil, že dnes je na tom jeho matka horšie, že sa z toho tento krát tak jednoducho nedostane.