Prečo?

Odsúdený k popohnaniu

Chcel si len odbehnúť na malú, chcel len vyprázdniť svoj mechúr, keď ráno otvoril oči. Prv si v rozospatej zmätenosti ani len neuvedomil nezvyčajnú slabosť, ktorú v celom tele už cítil, a tak nebolo divu, že podcenil situáciu. Prehodil jednu nohu cez posteľ a mysliac si, že sa podvedome zachytí ako vždy, keď odtiaľto schádzal, sa znenazdajky ocitol po tvrdom páde na zemi.

Bolestivo skríkol, keď mu došlo, že bola strata rovnováhy spôsobná rozochvenými svalmi všetkých končatín, ktoré v pretrvávajúcom vyčerpaní nedokázali jeho váhu uniesť. Keď sa navyše s ťažkosťami posadil a následne si začal spájať agonizujúce pálenie v zadočku so včerajšími zážitkami, rýchlo sa radšej opäť zvalil na zem.

Všetko ho bolelo, tak strašne ho všetko bolelo, že mal pocit, akoby vstať už ani nikdy nemal. Hlasno nepohodlím stonal na dlážke, hneď vedľa lôžka s Angellom, ktorého ešte nevnímal a snažil sa potlačiť slzy, ktoré sa mu drali neznesiteľným pálením do oči. Ten mop, čo mu včera narvali do útrob, spôsobil naozaj väčšie škody, než sa nazdával, a tak ho rezalo skutočne všetko, čo vrátane otvoru až po celé vnútro cítil.

Trvalo hodnú chvíľu, než sa ako tak spamätal z faktu, že lieky, ktoré mu doktor dal, viac neúčinkujú, načo vedľa seba konečne zaznamenal pohyb niekoho iného, koho svojim kňučaním očividne prebudil:

,,Leo...si v poriadku?" zažmurkal Angello zmätene, ktorý hoc sám pociťoval značné nepohodlie spôsobené včerajším bitím, momentálne sa o to veľmi nezajímal. Nebolo zvykom, žeby ho prebrali niekoho vzlykajúce stony a už vôbec, žeby sa zraneného telo nachádzalo tak blízko jeho postele. Nerozumel, čo sa stalo, ako sa dostal z disciplinárnej miestnosti naspäť do svojej cely a už vôbec nie, prečo je Leo na prvý pohľad taký doničený.

Pulzujúca bolesť v hlave ho donútila priložiť ruku k čelu. Nebola to normálna migréna, ktorú mohol mať človek po mlátení, ktorého sa mu včera dostalo, bola to bolesť spôsobená výmenou osobností, ktorej si až doteraz nebol vedomí. Takže Altro sa včera predsa len dostal k vedomiu, predsa len mu v tom nezabránil. Nepokojný sám so sebou vykúzlil na tvári jemné známky zamračenia potom, čo si konečne spojil toto vedomie s Leom na zemi.

S prihliadnutím na minulé skúsenosti nedokázal inak, než predpokladať, že je práve jeho druhá osobnosť zodpovednou za mladíkov vážne pôsobiaci stav. Predsa len, Leo leží blízko, akoby s ním večer niečo robil a potom ho odhodil bok. Môže za to...znovu za to môže, znovu mu bolo ublížené, lebo nedokázal Altra ukontrolovať.

Chcel rýchlo vstať, dostať sa k Leovi a nejako mu pomôcť, no v tom ho šokoval hlas, ktorý v tejto chvíli počuť jednak nechcel, jednak, kvôli jeho zvyčajne dennému spánku po prehodení ani nemal:

,,Angello, si už hore..." začul skonštatovanie Altra, ktorý sa nedokázal v rozhádanej nálade donútiť k spánku.

Jeho dôvody však boli práve teraz blondiakovi fuk. Sám prekvapený, že je schopný niečo podobné jasne prejaviť, ostal podráždene sedieť a s všetkým hnevom smerujúcim na svoju druhú osobnosť sa nespokojne spýtal: ,,Prehodili sme sa včera?"

Altro, trochu prekvapený podráždením, ktoré v jeho vnútornom tóne začul, prehlásil: ,,Áno...ale nechcel som ísť spať skôr, než sa s tebou porozprávam tak som ešte..." začal, no Angello ho prerušil.

,,Nevravel som ti snáď, že mu nesmieš ublížiť, nevravel som ti, že sa sním snažím vychádzať? Nevravel si mi ty, že už to neurobíš? Ako si to mohol znovu porušiť, ako to, že ma nepočúvaš? To už ti je jedno, čo vravím?" bol by na neho aj kričal, ak by sa to v mysli dalo.

Hoci to však Angello sám nepočul, z Altrovho uhľa pohľadu to tak predsa vyznelo...akoby na neho vrieskal, tento krát za niečo, čo ani neurobil: ,,O čom to hovoríš? Ja...ja som nič neporušil, už nie..." prehlásil.