Prečo?

Odsúdený k erekcii

Bol tu len štvrtý deň, no napriek tomu už stihol nadobudnúť pocit, že je snáď najnavštevovanejším väzňom. Nie žeby mu tento fakt prekážal. Vzhľadom k tomu, že celé dni prakticky mimo strachovania sa o život, premýšľal len o tom, ako asi policajné vyšetrovanie pokročilo, ako sa stav jeho rodiny mohol zmeniť, bola každá návšteva pozitívnou správou. O to viac tá dnešná, keď ho prišiel pozrieť Daniel so správou, ktorá mu po prvý krát za odporný čas strávený v base, vyčarila na tvári úsmev.

,,Naozaj? Nevymýšľaš si, aby som sa cítil lepšie?" pýtal sa stále dookola, stierajúc si z tváre slzy šťastia.

Dan sa na neho len nežne usmieval, ešte raz zopakujúc to, čo mu sem prišiel zdeliť: ,,Neklamem, dnes som za ním bol. Tvoj brat sa prebral, momentálne je už mimo ohrozenia života a ráno má byť predčasne prepustený k dočasnej opatere." objasnil.

,,T-to znamená, že..." nedokázal cez slzy úľavy ani normálne hovoriť. Takže mu predsa len ostala nejaká rodina, predsa len jeho milovaný brat žije. Avšak teraz, hoci jeho mysľou prúdilo skutočné šťastie, predsa len sa mu v hlave vyjavila pochyba.

,,V-vie, kde som?" zaujímal sa potom, čo svoj plač trochu ukľudnil, aby bol schopný viesť s priateľom normálny rozhovor.

,,Nie," pokrútil Dan rázne hlavou, ,,vie, že s tebou momentálne nemôže byť, ale nedovolím, aby zistil, že ťa sem zavreli." sľúbil.

Leo si nahlas vydýchol a s pohľadom vrytým do Danielových očí hlesol: ,,Ďakujem...ďakujem za všetko, čo pre mňa robíš." opäť mu po líci stieklo pár sĺz.

,,To je samozrejmosť...milujem ťa, nemôžem ťa tu nechať." povedal s úsmevom, tak ako už mnoho krát pred tým. A Leo nemal žiadny dôvod o jeho slovách pochybovať. Predsa len, aký priateľ by zašiel pre svojho milého tak ďaleko, ak by jeho láska nebola skutočná?

***

Bola to už nejaká doba, odkedy ho sem doviedli...odkedy mal možnosť obdŕžať ošetrenie rán priamo od skutočného zdravotníka. Zvyčajne sem totiž nechodieval, tak ako skoro žiaden z väzňov. Po bití, pobyte v samotke alebo inom zásahu strážnikov si každý musel v prípade ľahkých poškodení pomôcť sám, vydržať to a čakať, kým sa telo vylieči samé. Na ošetrovňu sa väzeň mohol dostať jedine v prípade vážnych zranení či choroby. Tak ako Marko so svojou skupinkou po tom, čo ich Altro skoro ubil na smrť...alebo tak ako on teraz kvôli svojim nepekne spáleným rukám.

Ošetrovateľ, ktorý mu zranenia natieral hojivou masťou a pripravoval obväzy, sa so svoju prácou skutočne nebabral, a tak boli všetky jeho dotyky riadne bolestivé. Hoci to, čo Angella upútalo, bol skôr nepríjemný pocit, ktorý ho v jeho prítomnosti napĺňal...respektíve Altrova chuť zabíjať, keď z muža v bielom vycítil jeho zlý zámer.

Angello, rovnako ako všetci väzni samozrejme vedel, že je väčšina personálu súca sedieť za mrežami ešte viac než oni. Napríklad tento tu, doktor, ktorý by mal mať k ľuďom dobrý vzťah, sa naopak priam vyžíval v ich trýznení a znásilňovaní, pričom si často nechával pozývať nováčikov do ordinácie v zásterke zbytočnej kontroly. A nebol jediný...personál tejto basy bol príčinou mnohých samovrážd psychicky slabších jedincov, ktorí sa nedokázali zo zaobchádzania spamätať a Angello vedel, že vzhľadom na to, že sú v jednej z prázdnych izieb ošetrovne práve sami, nebyť jeho nebezpečnej povesti, isto by skončil zle tiež.

,,Som pripravený sa hockedy vymeniť...zabijem toho úchyláka, kedy budeš chcieť, tak sa neboj ozvať." začul Altrov hlas, lačniaci po akcii.

,,Sám si úchyl." pripomenul mu Angello všetko, čoho sa kedy na obetiach dopustil, čím si však vyslúžil len Altrov pobavený smiech. Bolo zvláštne počuť vo svojej hlave niečo, čo sám už nikdy nevydával...viac si takmer ani nepamätal, kedy sa naposledy zasmial, či tak vôbec vykonal z vlastnej vôle, no jeho druhé ja mu tento zvuk milerado pripomínalo. Hoci v dosť šialenej podobe.