Prečo?

Odsúdený k zákazníkovi

Tento diel venujem masubova ako blahoželanie k narodeninám.  Všetko najlepšie teda a prajem všetkým príjemné čítanie ^^

Spal. Pokojným nerušeným spánkom. A hoc únavu vôbec necítil, hoc mal skôr podvedomí pocit, že je v zvláštnej ríši snov už pridlho, aj tak sa nedokázal a nechcel prebrať. Cítil totiž, žeby nemal, žaby to pre neho nebolo najlepšie.

Niekde v diaľke počul krik, nebol si istý, komu patrí, no opäť mu niečo nahováralo, že to zisťovať nemá, že bude výhodnejšie, ak sa postará o udržanie svojho spánku. Občas to už však nešlo, občas akoby prudkým trhnutím, čí nárazom mysle o nepríjemnú prekážku, viac nedokázal všetko ignorovať a jemne pootvoril už dlho zatvorené oči. Svoje fiktívne oči v mysli samozrejme, keďže jeho fyzické viečka tela boli otvorené neustále aj počas jeho spánku...pod vedením niekoho iného, druhej osoby, ktorá dávala pozor, aby skutočný majiteľ tohto tela nemusel prežívať aktuálnu situáciu.

Avšak ani ten nebol všemohúci, nedokázal ovládnuť obe časti mysle naraz a tak, keď bolo vyčerpania príliš, keď bola bolesť príliš intenzívna alebo keď proste už nevládal, Angellova myseľ bola schopná na sekundu vykĺznuť z blaženej nevedomosti a prebrať sa do krutej reality...reality, v ktorej bol väzňom pedofilného hajzla, týrajúceho jeho, takmer dievčensky jemné, telo.

V tej chvíli mu do mysle zakaždým prenikla bolesť, vyčerpanie a nechuť, ktorú pociťoval Altro po celý čas Angellovej nevedomosti . Emócie sa preniesli aj k nemu a on zmätene, stále rozospatý z dlhého spánku, začal matne vstrebávať situáciu. Avšak toto mu nikdy nebolo umožnené dlho...nikdy to nestihol dokončiť a skutočne si niečo z okolia plne uvedomiť.

Zakaždým, keď k tomu prišlo, Altro sa totiž spamätal. Bolesť, vyčerpanie...všetko išlo bokom, len aby sa jeho zvyšná energia mohla sústrediť čisto na Angella, na jeho opätovné uvedenie do podvedomého spánku. Angello si ani nevedel predstaviť, koľko námahy to pre nepravého vlastníka tohto tela predstavovalo, no taktiež ani netušil o ohromnom pocite úľavy, ktorý Altra naplnil vždy, keď sa mu to znovu podarilo, keď Angello znovu zaspal.

Bolo to tak lepšie...bolo lepšie, keď ten skutočný o ničom nevedel, bolo lepšie, keď ho mohol sám chrániť. To jediné totiž pre Altra predstavovalo zmysel existencie, to jediné bolo dôvodom, pre ktorý na tento svet v Angellovej mysli prišiel...aby ho chránil, aby bol pri ňom, aby nebol sám.

Tieto Altrove, do duše vryté, fakty si však Angello neuvedomoval, respektíve ich možno pokladal za samozrejmé, a tak ich hlbšie nerozoberal. Navyše, ak by sa aj chcel spätne obrátiť na situácie, v ktorých sa táto ochranárska povaha jeho druhej osobnosti preukázala, bol by ostal len vyčítavo stáť nad kopou mŕtvol, ktorú tým za sebou zanechal. Správne, Angello nepokladal Altrovu pomoc za veľmi užitočnú...možno aj preto, že nemal o všetkých situáciách predstavu, či pre absenciu spomienok z chvíľ, akou bola napríklad aj táto.

Angellovo obnažené telo ležalo bezvládne na zemi. Bledá, na pohľad krehká, pokožka posiata množstvom bordových pomliaždenín a modrín, na nohách krvavé stopy od kovových pút, ktoré stále zvierali jeho kotníky spojené neprestajne hrubou reťazou. Na rukách podobné, do mäsa vrezané, ryhy od všemožných pomôcok od drsných lán až po ostré želiezka, ktoré mal na sebe teraz.

Nehýbal sa, a hoci to pôsobilo, že ani nedýcha, že je už nejaký čas mŕtvy alebo že minimálne omdlel či spí, jeho oči boli otvorené...vždy boli otvorené, už od chvíle, ako sem pred pár mesiacmi prišiel. Altro už takmer zabudol, aký je to pokojný pocit, uchýliť sa do úzadia Angellovej mysle a zhovárať sa s ním...a hoci na to ešte nemali veľa príležitostí, on vedel, žeby to tak fungovať malo. Ostávať tak dlho nasilu hore, ho totiž bolelo, takmer viac, než fyzické zranenia alebo iné výmysly, ktoré mu ten chlap a jeho zákazníci robievali. Chcel spať, tak strašne chcel už ísť spať...avšak nemohol...nie ak boli tu, nie ak bol Angello v nebezpečí.