Prečo?

Odsúdený k odkopnutiu

O 10 mesiacov neskôr:

Konečne to dokázal. Po nespočetných problémoch, dlhých telefonátoch, vypisovaní nezáživne formálnych emailov a následne ešte dlhších telefonátoch pre zmeny prv dohodnutého, to konečne dokázal. Dohodol fixný dátum pohrebu pre svojho otca, zahŕňajúci všetky osoby z jeho knižky...všetky.

Počas organizovania celej udalosti mal mnoho krát pocit, že sa na to rovno vykašle. Pohľad na urnu pekne uloženú za čírim sklom oproti stolu v kancelárii s fotkou jeho nikým nemilovaného otca, mu dával jasne najavo, že je pohreb len nepochopiteľnou formalitou na želanie mŕtveho muža a on si nebol istý, či mu to stojí za toľko starostí. Každopádne to dotiahol dokonca a zajtra bol konečne ten deň, kedy si od toho oddýchne.

Pohreb mocného muža, na ktorom sa zúčastní mnoho dôležitých osobností, bol aktuálne mimo iného aj hlavnou zložkou pozornosti médií a on dúfal, že sa zajtra nič neskomplikuje. Tak či onak bol spokojný, spokojný, že má najhoršiu časť, a to prípravy za sebou. Výzdoba, priestory, rakva, občerstvenie, príhovory a hlavne neskutočné množstvo hostí, ktoré nebolo možné nahrnúť inam, než na honosný cintorín, ktorý si jeho otec vybral predom...aspoň s týmto si nemusel lámať hlavu.

Tak či onak to bolo dlhých desať mesiacov a on sa nemohol dočkať, kedy to bude mať celé za sebou. Spoločne s touto nepríjemnou záležitosťou tu však bolo ešte niečo, čo mu vyhliadky zajtrajška zlepšovalo...a to ešte jedna omnoho pozitívnejšia udalosť než bol otcov pohreb.

Zajtra bol totiž deň, keď všetci robotníci opustia priestory väznice, zajtra bol deň, kedy bude nové, psychiatrické oddelenie tohto zariadenia konečne dokončené. Bolo by zhotovené aj rýchlejšie, ak by neboli nutné zdĺhavé povolenia ohľadom kúpy psychiatrických a lekárskych pomôcok špecializovaných bežne pre verejné zariadenia, spoločne s pár úrazmi na stavenisku, ktoré ho stáli par týždňov navyše s vybavovačkami.

Každopádne musel uznať, že to vyšlo pekne. Ak by totiž nebolo otvorenie tohto nového krídla zajtra a jeho tak čakal len ten otravný pohreb s kopou jemu neznámych ľudí, jednoznačne podobných povahou jeho otcovi, asi by ani nevstal z postele.

Avšak takto to bolo iné, takto sa mohol na zajtrajšok aj tešiť...úplne stačí odbiť tých pár nepríjemných ranných hodín pohrebu a môže sa sústrediť na radostné otváranie niečoho jednak pre toto zariadenie, jednak pre jeho vzťah dôležitého.

Hoc sa totiž za ten čas v jeho nažívaní s Angellom pár vecí zmenilo, ako napríklad jeho schopnosť začleňovania do spoločnosti, respektíve absolvovania vychádzok už pod menším stresom...jedna vec k tomu nepatrila. Altrova prítomnosť, Altrova hrozba a jeho správanie sa takmer absolútne nezmenili. Stále bol desivý, stále bol krutý, a hoci sa už Leo, respektíve jeho telo naučilo reagovať na šialenca ako na nutnú súčasť jeho priateľa pozitívnejšími odozvami, stále by bol radšej, ak by dostal Altra trochu pod kontrolu.

A tak, hoci bola nová psychiatrická časť stavaná potajme najmä preto, aby mal Angello svoju vlastnú peknú izbu, nepripomínajúcu celu, v ktorej ho bude mať šancu navštíviť kedykoľvek bude chcieť, pričom sa bude môcť nadýchať v priľahlom areály čerstvého vzduchu, hockedy sa mu len zamanie, aj tak by bol rád, ak by táto časť väznice poslúžila aj svojmu, verejne známemu, účelu.

A síce bol Altro hlavným problémom, ktorého by sa najlepšie aj zbavil, respektíve ho aspoň trochu skrotil, o čom sa však začínal obávať, že asi nikdy nedosiahne a pre Angellovo dobro by to ani nebolo pozitívne, predsa len tu našiel mnoho ďalších adeptov, súcich na psychiatrickú liečbu. Sem patril napríklad aj Nikolas z bloku, v ktorom počas svojho väzenského života skončil a mal tú česť ho stretnúť.