Prečo?

Odsúdený k výmene

Nebol plne presvedčený, že s tým obaja mladíci skutočne súhlasili. Predovšetkým Sally, ktorého tvár vôbec nevypovedala o tom, žeby si uvedomoval, čo sa s ním práve chystá urobiť, no v podstate mu na tom ani nezáležalo. Prikývli, bol to ich nápad a Leovi nemohlo do jeho pomstychtivých plánov sedieť nič lepšie.

Lonnie sa dobrovoľne nechal odviesť strážnikmi privolanými zo Sallyho bloku, zatiaľ čo ten ostal v Leových rukách na krátky rozhovor. Predsa len, jeho vlastné úmysly by stratili na uskutočniteľnosti, ak by tento väzeň prezradil Eduardovi, že je Lonnie prakticky v bezpečí, že sa vydal do iného bloku dobrovoľne.

Preto mu musel, pre prípad, žeby sa Eduardo pýtal, ako si bol istý, že bude, natárať, ako veľmi druhý mladík v odlúčení trpí, ako ho nechal zneužívať či trýzniť a ako mu nikto nemá šancu pomôcť. Možno to dokáže zlomiť Eduardovho ducha viac, než nejaký telesný trest na ňom samom...a ak nie, za pokus nič nedá.

Avšak teraz musel so Sallym hodiť rozhovor. Toho tmavé oči sa na neho spoza tenkých skiel okuliarov pozorne zadívali, akoby stále pochyboval, že na to ako riaditeľ prikývol, zatiaľ čo Lea skôr fascinovalo, že niekto ako on, niekto tak krehko stavaný s telom totálneho submisíva...si môže dovoliť nosiť stále tie isté okuliare.

Už od chvíle, čo našiel jeho spis pri hľadaní Eduardových bývalých spolubývajúcich a zbadal jeho fotku, zaujímalo ho, či sa mu už stihli rozbiť...a keďže mu bolo jasné, že jeho otec nebol natoľko milý, aby vyhovel podobnej požiadavke ako bolo zohnanie náhradných, vzhľadom k tomu, že ani nešlo o vysoké dioptrie, ktoré by rázne obmedzili mladíkov život, nepredpokladal, žeby ich ešte mal.

Avšak jeho nažívanie v bloku, aj napriek pozícii slabého a zraniteľného väzňa, slúžiaceho na pobavenie minimálne jeho spolubývajúcich, nebolo očividne natoľko zložité ako sa nazdával. Rovnaké okuliare, aké mal pri fotení spred šiestich rokov, boli na jeho nose aj teraz a Lea nestačilo jeho šťastie diviť. To však nebolo to, čo chcel riešiť...len menšie pozastavenie sa nad zázrakmi, ktoré sa mohli aj v base diať.

,,Prečo ste si ma tu nechal?" zaujímal sa Sally trochu ostražito. Úprimne nevedel, čo si o Leovi myslieť. Nikdy pred tým sa s ním nestretol, a tak bolo pre neho osobné stretnutie po pravde celkom šokom.

Predsa len, syn desivého riaditeľa, robiaci bachara v prvom, najhoršom bloku...by mal byť...iný...nabucháný, nebezpečný...isto nie jeho druhu...čiže subíkom, čakajúcim na pretiahnutie, ako sa dopočul potom, čo bol zavretý za vraždu. A teraz zoči-voči, si nebol istý, ako sa správať.

Bol to riaditeľ. Mal právo aj moc mu zničiť alebo ovplyvniť život podľa seba, no predsa si nedokázal predstaviť, žeby tak spravil. Predsa len, pôsobil tak neškodne. Napriek tomu bolo lepšie byť v strehu.

,,Pre prípad, žeby si sa cítil previnilo...len som ťa chcel uistiť, že nič z toho, čo sa Lonnie stane, nie je tvoja chyba." prehlásil Leo takticky, vyvolajúc tak v Sallym záujem.

,,Lonnie? Čo by sa mu malo stať? Ide do môjho bloku dobrovoľne, sám si to vybral." objasnil.

,,To áno," prikývol Leo, ,,avšak nedávno som s ním zažil menšiu nepríjemnosť a rád by som sa mu odvďačil, takže mu chcem venovať extra pozornosť."

Sally prekvapene podvihol obočie, neočakávajúc, žeby bol tento neškodne pôsobiaci človek schopný niekomu ublížiť: ,,Rozumiem," zaváhal, ,,ale...nemusel ste mi to hovoriť...je mi jedno, čo sa s ním stane." priznal.

,,Samozrejme, len pre prípad, žeby si mal výčitky, tak nemusíš. Nie je to tvoja vina, keď už tak skôr Eduardova." objasnil Leo.

,,Edaurdova?" nerozumel Sally, ,,Prečo jeho?"