Prečo?

Odsúdený k zvratu

Bol to dokonalý pocit...konečne byť pre jeden krát tou, ktorá obťažuje druhých, tou, ktorá vyvoláva v odpornom zločincovi strach...nie sestrou, nútenou znášať hlúpe narážky, doliezavé dotyky a časté útoky tých nechutných zvierat. Mala navrch a nedokázala sa toho nabažiť. Spokojne sedela obkročmo na trasúcom sa tele blonďavého vraha, ktorého povesť očividne presahovala jeho skutočne schopnosti. Nedokázala si predstaviť, z čoho sú všetci takí dosratí, keď na neho príde....veď sa na ňu nedokáže ani priamo pozerať, len vydesene uhýba tvárou a v strachu sa trhá pod jej dotykmi. Je úbohý...žiadne ohrozenie.

Sarah si túto chvíľu skutočne užívala, so skalpelom v entuziazme rezala Angellovu bledú pokožku, vychutnávajúc si jeho vydesené stony, nespôsobené ani tak bolesťou ako skôr jeho vlastnými myšlienkami, ktoré mu pri situácii prebiehali hlavou. O tom však sestrička nevedela...a ani ju to nezaujímalo, jediné, čo chcela, bolo naplno si užiť túto chvíľu nadvlády.

Avšak v určitom momente sa niečo zmenilo. Trias blondiakovho vypracovaného tela ustal, akoby pod ňom niekto vypol masážne kreslo...jeho stresom napnuté svaly sa uvoľnili, putá zarinčali ako mužove ruky ochabli a viac sa nepokúšali o žiadny pohyb. Jeho viečka ostávali zatvorené, dych sa mu spomalil a Sarah na pár sekúnd premkla predtucha, že väzeň strachom omdlel. Sklamane, no nanajvýš pobavene sa uškrnula a vypustila spoza pier pobavený výsmech, smerujúci k úbohosti tohto muža pod ňou.

,,To je všetko, čo zvládneš?" priložila trochu nespokojne čepeľ skalpela k blondiakovej hrudi a zarezala o niečo hlbšie. Mužova tvár sa skrivila v bolestivom zamračení, vyvolajúc tak v sestre potešenie. Blondiakove oči sa pomaly otvorili a upreli na ňu svoje dúhovky, ktorých odtieň modrej náhle prišiel Sarah o niečo tmavším než pred chvíľou.

,,Dobré ráno, slniečko. Pripravený na pokračovanie?" zatlačila skalpelom hlbšie do mäsa a vytvorila tak na Angellovej hrudi krvácajúci rez.

,,Auč...!" začula žena nespokojné syknutie, no namiesto radosti, ktorá mala nasledovať, ucítila len zvláštne pichnutie inštinktu. Niečo bolo inak, niečo bolo zle.

Jej tušenie sa potvrdilo vo chvíli, ako sa mužove kútiky začali pomaly zdvíhať do úsmevu, nie jemného, pobaveného alebo prirodzeného, ktorý možno mala na tvári práve teraz aj ona...bol to široký, šialený úsmev čírej radosti z toho, že je, že existuje...aspoň tak to Sarah pripadalo.

Žena pri pohľade na jeho tvár chvíľu váhala, akoby nevedela, čo vyvolalo jeho prudkú zmenu výrazu a nálady. Len na ňom stŕpnuto sedela, držiac skalpel permanentne v jeho zranení, až kým si blondiak s nadšeným výdychom nepoložil hlavu na vankúš za sebou, akoby v hlbokej úľave. Sarah sa nechápavo zamračila, keď v tom sa muž na pohľad spamätal z chvíľkového pocit a opäť preniesol pozornosť k nej.

,,Zdravím..." zadíval sa na ňu Angello úplne iným pohľadom, než aký žena videla v jeho očiach pred tým, než ich zavrel, ,,ty si tá mrcha, čo ma zobudila?" spýtal sa pomerne šťastne.

Sarah sa nechápavo zamračila a vytiahla skalpel z rezu na mužovej hrudi: ,,To toto zlatíčko," zamávala mu ostrím pred očami, vediac, ako ho to pred tým vydesilo, ,,z tvojho bezvedomia." objasnila, mysliac si, že hovorí o jeho krátkom omdletí.

,,Ah tak," zasmial sa Altro, ,,tak to by som ti mal poďakovať." prehlásil a ťahom za putá svoje telo narovnal do polo sedu tak, že sa bola Sarah nútená trochu posunúť a v rozpakoch na neho namieriť skalpel, akoby nerozumela, o čo mu zrazu ide.

,,Hou hou...zabudol si, kto tu má navrch..." snažila sa mu zabrániť v pohyboch, no veľmi to nefungovalo.

,,To budem...ja?" podvihol Altro pobavene obočie a pokúsil sa pohnúť rukami dopredu. Želiezka ho zastavili v úmysle, načo sa na ne dumavo zadíval.