Prečo?

Odsúdený k súhlasu

Keď mu tak skoro, respektíve takmer na začiatku dňa, zaklopali strážnici na dvere s naliehavým pacientom, bol skutočne milo prekvapený. Samozrejme, do svojej starostlivosti neprijímal len tak kohokoľvek. Väčšina úbožiakov, ktorí počas väzenského života schytala nejaké zranenia, skončila na izbách s obmedzenou starostlivosťou, pričom o nich on ako skutočný lekár neprejavoval takmer žiadny záujem a väčšinu práce nechával na personáli tejto ošetrovateľskej časti basy.

Povolenie chodiť k nemu individuálne udelil len niekoľkým osobám a aj to jedine v prípade, že z toho sám mohol mať úžitok. Jedným z nich by v budúcnosti mohol byť aj Leonard, na ktorého však bohužiaľ ešte nemal možnosť siahnuť...a jedným z nich bol aj Lonnie, mladík, schopný uspokojiť hockoho presným spôsobom, po ktorom dotyčný túžil.

Dokonca sa mu neobával povedať o svojich zvrátených chúťkach...práveže to vyzeralo, akoby sa mladík veľmi rád pre raz zahral na tichú mŕtvolu a Charles musel povedať, že v tom bol skutočne úžasný. Kričal len vtedy, keď mu to dovolil, hovoril presne to, čo chcel počuť a len vtedy keď smel, držal svoje telo tak, ako ho zákazníka vzrušovalo...áno, Lonnie si skutočne získal Charlesov spodný mozog...keďže získať si jeho nekrofilské srdce by mohol až po smrti.

Každopádne bol jedným z tých, koho na svoj urgentný príjem zobral, nech už za ním prišiel kedykoľvek. A aj keď sa skôr stávalo, že prichádzal kvôli iným pacientom, Charles si už v podstate zvykol natoľko, že ho to ani neobťažovalo. Ostatne, včera mu priviedol Lea...osobu, po ktorej tele prahol. A aj keď to tak nebolo vždy, ako napríklad teraz, keď k nemu uplakaný vtrhol so strážnikmi vlečúcimi polomŕtveho chlapa, predsa len neostal bez odmeny.

Avšak mladík vyzeral príliš zúfalo, na to, aby sa hneď činil. Doktor sa chlapa samozrejme ujal, čo iné mu po dohode s mladíkom aj ostávalo, že? Skontroloval jeho povrchové zranenia, možné poškodenia mozgu, vnútorné krvácanie, podal mu potrebné lieky a zhodnotil, že operácia, či prevoz do nemocnice nie je nutný...urobil všetko vrátane skonštatovania, že nebyť chlapovej nadpriemerne tvrdej lebky, bolo by už po ňom.

Avšak aj napriek tomu, že svoju časť dohody splnil, Lonnie nevyzeral, žeby chcel svoju časť splniť. Sediac v kresle vedľa Eduardovej postele, meravo upieral oči na jeho poobväzované telo, na množstvo infúzii, trčiacich z jeho žíl. Vydesene si pritláčal kolená k hrudi a v pravidelných pohyboch sa traumatizovane hompáľal hore dole na stranu, akoby sa nevedel spamätať z prežitého šoku. A to bola veru pravda...nedokázal.

Skoro umrel...Ed skoro umrel a on mal byť ďalší. Nebyť Lea, nebyť toho, že ho Angello počúval...bolo by po nich. Dobil by ich na smrť...už len z tej predstavy sa mu po lícach spustili nové slzy. Mal strach...aj keď mu už nič nehrozilo, stále mal strach...o život svojho spolubývajúceho....o ten svoj. To bolo však Charlesovi ukradnuté.

,,Je stabilizovaný....hladením na neho, mu nepomôžeš." skonštatoval doktor, podíduc ku kresielku, na ktorom sa Lonnie v klbôčku hompáľal ako malé dieťa.

,,J-ja...ja n-nemôžem dovoliť, aby umrel..." hlesol mladík roztrasene.

,,Neumrie...vravím, že je stabilizovaný." Povzdychol si Charles vyčerpane. Chcel si s ním zašukať....predsa len, to bola jeho časť dohody. Tak ako to, že automaticky nezabočil do jeho kancelárie ako vždy, keď sem niekoho priviedol?

,,P-potrebujem h-ho...b-bez neho m-mi o-ostatní u-ublížia...on...on n-nemôže umrieť..." pokračoval Lonnie, akoby muža ani len nepočúval.

Charles si priložil ruku k čelu a s hlbokým povzdychom sa zohol tak, aby boli ich tváre v rovnakej výške: ,,Pozri sa na mňa," prehlásil stroho, no nepomohlo to, mladík naďalej pozoroval svojho spolubývajúceho, ,,pozri sa na mňa Lonnie!" zvýšil teda hlas, no opäť bez úžitku, ,,Pozri sa na mňa, inak ťa udriem!" skúsil inak, načo mladíkom prudko trhlo.