Písané žltou

7.4.

Ani poriadne nezavrieš dvere a mama už je preč. Mierne zamračene pozeráš za jej autom. Aj tak sa nebudeš pýtať, tak načo sa tým zaoberať?

Vojdeš dnu a vydáš sa hľadať záchody. Si tu skoro. O hodinu skôr, takže sa neponáhľaš. Na tvoje šťastie zvládaš šípku ukazujúcu správny smerom. Síce máš čas, ale toto je akútne. Bežíš smerom po šipkách a s úľavou dobehneš do cieľa. Potom sa uz pomaličky vlečieš hore schodami. Podídeš rovno ku oknu, otvoríš ho dokorán a sadneš si na parapetu. Chvíľu len počúvaš hudbu, potom sa natiahneš po batohu na zemi. Skontroluješ chodbu a vytiahneš balíček cigariet.

Na pleci pocítiš niekoho ruku. Otvoríš oči a pozrieš sa na Stephena.
"Spíš?"
"Nie. Len počúvam muziku," zídeš z okna a berieš si batoh.
"Tak poď," kývne na teba a nechá ťa vojsť pred ním. Na stole zbadáš veľkú čokoládu.
"Och, tá je pre teba," povie Stephen a sadne si.
Ty ešte stojíš.
"Prečo? Veď si ma nesúdil. A neviem ani o tom, że by si ma uraziła," pomaly si sadneš.
Stephen sa zasmeje.
"Tiež som nepovedal, že je odo mňa. Povedal som len, že je pre teba."
"Od koho teda je?"
Hľadíš na veľkú čokoládu so želé cukríkmi a cítiš sa zle. Niekto, kto ťa absolútne nepozná, ti kúpil veľkú čokoládu a tebe nenapadá prečo. Máš tušenie, kto by to mohol byť, no dúfaš v opak.

Zdá sa ti to ako celé hodiny, kým Stephen odpovie:
"Od pani z fotografie," odvetví a ukáže na fotku s manželkou.
"To je ďalší žart?" spýtaš sa skôr, ako si úľavne vydýchneš.
"Nie, myslím to vážne."
"Huh? Prečo mi tvoja žena posiela čokoládu?"
"Myslela si, že by sa mohla hodiť k téme. A tajne dúfala, že si pokazíš zuby a pôjdeš k nej," zasmeje sa.
"Tvoja žena je zubárka, že hej?" spýtaš sa na uistenie.
Konečne si vydýchneš. Máš pocit, že začínaš mať paranoidné predstavy.

Stephenov smiech tá privedie späť do reality.
"Chcem vedieť tvoj typ."
"Ty," odpovieš kľudne, no on pokrúti hlavou.
"Ešte iný. Chcem počuť ten druhý."
"Nemám druhý typ od koho mohla byť," brániš sa.
Stephen vyzera, že bude pokračovať.
"Škoda. Myslel som, že máš," povie naoko sklamane a vráti zložku medzi ostatné. Pritom vyberie tú tvoju a hodí ju ju stôl.
"Ták, o čom sme s hovorili minule? Niečo sa mi marí, ale nie som si istý, či to bolo s tebou," zasmeje sa.
Len mykneš plecami.
"Nič konkrétne. O škole a tak."
Stephen prikývne a pozerá do poznámok z predchádzajúceho sedenia.
"Takže, čo škola? Niečo vhodné zmienky?"
"Hmm, nič, čo by stálo za to."
"Čo minulý piatok? Bol šialený?"
"Argh!" zavrčíš.
"Fajn. Spolužiaci si zo mňa vystrelilo. Do triedy prichádzam väčšinou okolo pol 8, lebo mi inak nejde bus, ale v piatok mi odpadla prvá. Takže je 8:45, idem do triedy a čo vidím? Teda skôr nevidím. Nevidím lavicu, zostali len stoličky."
"Prehodili cez ňu neviditeľný plášť?" vtipkuje Stephen.
Pousmeješ sa.
"Veľmi to neriešim a sadnem si. Začne sa hodina, príde učiteľ a pýta sa ma 'Kde máš lavicu?' a ja na to 'Odišla. Nepáčilo sa je tu, tak sa presťahovala.'. Učiteľ sa porozhliada po triede a potom unavene prenesie 'Chodťe po tú lavicu.'. Neviem, či to vravel mne alebo im, ale dvaja chlapci sa zdvihli a vrátili sa s mojou lavicou. Žartík číslo dva. Telesná. Sme v šatni. Odskočím si na wecko a idem sa prezliecť. No, tak asi nejdem. Nemám botasky a v školách basketbal hrať nebudem. Tak teda idem za telocvikárom, že nemôžem cvičiť, lebo nemám botasky. On chvíľu nič nevravím, potom sa spýta, či sú to také rifľové plátenky. Prikývnem a on zadumane prenesie, že nech idem pohľadať školníka a rebrík. Nechápem na čo. Pozriem sa smerom, kde hľadí od chvíle, čo som tam a hore na mreží okná visia moje botasky."

Stephen sa smeje. Ty sa tiež smeješ. Spätne je to smiešné.
"Bol aj tretí?" Stephen sa konečne prestane smiať.
"Už nič také zábavné. Spolužiaci majú 1. Apríl každý deň, takže nie. Och, ešte viem. Mama bola v škole. Triedny si ju zavolal," zaškeríš sa.
"Prečo?"
"Obaja sa zaujímajú o môj sociálny život. Nie je to tak, že nemám kamarátov, len nemám kamarátov v triede. Mama mala doma potrebu prehovárať mi do duše. Ale dneska zdúchla akosi prirýchlo," uvažuješ.
"Počuj, vieš sa tu zastaviť aj v utorok?"
"Čo je v utorok?" spýtaš sa zvedavo.
"Hodina 4."
"Čo je Hodina 4?" spýtaš sa pobavene.
"Skupinové sedenie. Nemusíš nič hovoriť. Stačí, že tam budeš sedieť. Bol by som rád, ak tam budeš," prosebne sa pousmeje.
"Bez tak nemám nič lepšie na práci. Prídem," povieš kľudne.
"Výborne. V utorok o piatej. Pôjdeš do zborovky. To je rovno po chodbe a na konci doľava. Myslím, že to zvládneš. Takže s tebou môžem počítať?" usmeje sa Stephen.
Je vidieť, že mu to robí radosť. So slabým úsmevom prikývneš.
"Prečo sa to volá Hodina 4, keď je o piatej?"
Stephen sa zasmeje.
"Lebo mesiac má 4 fázy. Lebo si 4 ročné obdobia. Moja manželka má narodeniny v Apríli. V 2004 sa narodila moja neter. Som zo 4 súrodencov. Dôvodov je veľa. 4 je sympatické číslo. Preto. Ty máš niečo spoločné so 4?" opýta sa.
"Mám narodky 4 deň v mesiaci. Cole a jeho baba sú spolu 4 mesiace. Máme 4 schody vedúce k dverám," zasmeješ sa.
"To je dobré," zasmial sa tiež.
"Povedz mi ešte niečo o sebe. Veľa toho neviem," prezrie si poznámky.
"Hmm, nevediem zaujímavý život. Nepáčia sa mi ruže, ani báseň Slimák a ružový ker. Ale slnečnice, narcisi a tulipány si pekné. Síce nečítam knihy, ale mám izbu polepenú citátmi. Občas mám pocit, že žijem po kupolou. Strašná nuda tu je. Raz za čas mám náladu totálneho klišé, ale väčšinou klišé neznášam."
"Aká je to nálada totálneho klišé?" zasmeje sa Stephen.

Siahneš po čokoláde, otvoríš ju a začneš lámať.
"Vtedy mám chuť a väčšinou aj robím veci, čo sú typickým klišé. Vieš, pozrieť sa na nejakú vec alebo výjav, a povieš si 'To je tak klišé.'. Ja som občas také chodiace klišé."
"To ti trochu neudiera na myslenie?"
"Hej, občas. Potom sa prebudím a opäť som v moode 'neznášam klišé' a všetko ofrflem," zoberieš si kúsok čokolády a posunieš aj Stephenovi.
" A akú náladu máš teraz?"
"Čokoládovú."
"Aj takú máš?" zasmeje sa naoko prekvapene.
"Chcem počuť tú story o tom, ako si spoznal lásku svojho života," prenesieš po niekoľkých kúskoch čokolády.
"Poviem ti ju. Raz."
"Kedy raz?"
"Keď aj ty nájdeš to svoje svetlo," usmeje sa.
Pri zmienke o svetle sa ti vybaví žltá farba a tá v tebe prebudí spomienku na chlapca v žltej mikine. Začneš sa smiať.
"Čo som povedal?"
"Svetlo. Svetlo je žlté a žltá bola mikina ticho chlapca," vysvetlíš.
Stephen prikývne a uškrnie sa po pod nos.
"To je ono!"
"Čo? Máš nejaký nápad?" pobavene na neho pozrieš.
"Nie, ale viem tvoj druhý typ!"
"Tak ty nedáš pokoj? Žiaden druhý typ nebol."
"Priznaj si to. Aspoň iskrička nádeje, že tá čokoláda bola od neho."
"Nemám klišé náladu. Žiadna iskrička," založíš si ruky na hrudi.
"Ale no tak. Povedz, že áno. Viem, že áno."
"Snažíš sa presvedčiť seba alebo mňa?"
"No tak. Klišé-neklišé, potešilo by ťa to, nie?"
Rezignovane si vzdychneš.

"Možno aj hej. Ale skôr by ma to vydesilo. Čo by už len chlapec ako on mohol vidieť na indivídu ako som ja?" rozhodíš rukami.
"Ja neviem. Nepovedal mi to."
"Aj keby povedal, nepovieš mi to."
Stephen sa pousmeje.
"Spýtaj sa ho. V utorok tu bude. Môžeš sa s ním zoznámiť," navrhne nevinne.
"Čo tým sleduješ?" prižmúriš oči.
"Si dohadzovačka alebo psychológ?"
"Nedohadzujem vám rande. Len vravím, že sa s ním môžeš skúsiť porozprávať. Uvidíš, čo z toho bude," mykneš plecami.
"Predpokladám, že ty mi o ňom nič nepovieš."
"Možno iba to, že tu bol pred tebou."
"Ha-ha," povieš sucho, ale potom sa zasmeješ.
"A vo štvrtok bude normálne sedenia?" vypadne z teba po chvíli.
Stephen prikývne.
"O štvrtej?"
Prikývneš.

"Dobré teda. Hmm, počuj musím sa ťa spýtať. Tvoja mama hovorila, že v noci ťa počuje buntošiť. Trpíš nespavosťou?"
"Občas nemôžem spať. Niekedy mi trvá dlho, kým zaspím. Niekedy sa budím okolo jednej alebo piatej."
"Vieš potom zaspať?"
"Väčšinou ešte zaspím,no niekedy nie."
"Čo robíš v takýchto prípadoch?"
"Dám si sluchátka," mykneš plecami.
"Čo ťa zobudí?"
"Zobudím sa, keď mi je teplo."
"A čo nočné mory? Nemávaš zlé sny?"
"Neviem, možno. Nezvyknem sa na také budiť," odvetíš a pozrieš sa inam.
"Spíš so slúchadlami na ušiach?"
Prikývneš.
"A pomáha to?"
"Kým skončí album, už spím. Zaspím asi tak pred polkou albumu. Vtedy sa zobudím uprostred noci na to, že je mi teplo."
"Ak chceš, môžem ti prepísať lieky na spanie."
"Nechcem!" vyhŕkneš okamžite.
"Dobre. Žiadne ti nedám, keď nebudeš chcieť," upokojuje ťa Stephen.
"Daj si ešte," posunie ti čokoládu.
"Čo zvykneš počúvať pred spaním? Aký album?"
"Last Young Renegade of All Time Low."
"Tvoja obľúbená skupina?"
"Áno, sú skvelí. Milujem ich."
Hneď zabudneš na lieky a tvár sa ti rozžiari.
"Majú niečo žlté?" podrýpne Stephen.
Zatváriš sa ako kyslý citrón, čím ho rozosmeješ. Začneš sa smiať spolu s ním.

"Je to moja obľúbená farba," povieš, keď zavládne ticho.
"Zvláštne. Stále chodíš len v tmavých veciach."
"Ten, čo chodí v čiernom má najfarebnejšiu myseľ."
"To som už počul. A myslím, že autor mal pravdu. Och, budeme sa musieť rozlúčiť. Teším sa, že prídeš na Hodinu 4 a potom sa uvidíme vo štvrtok o štvrtej," usmeje sa a otvorí dvere.
"To znie fajn. Máj sa," odídeš.

Pred bránou si sadneš na obrubník a zapáliš si. Máš slabé nutkanie napísať pár veršov.
"Hey, klišé! Máš tu čokoládu!" zakričí na teba Stephen z okna.
"Môžeš ju zjesť!" zakričíš s úsmevom naspäť.
Tipneš cigaretu a voláš máme, že ju čakáš. Znovu máš čas, kým príde.