Písané žltou

12.5.

Podupkávaš nohou do rytmu hudby a snažíš sa zosmoliť niečo, čo dáva aspoň trochu zmysel. Zatiaľ každý začiatok skončí zaškrtaný.
VIDÍM ŤA PRICHÁDZAŤ
IDEŠ MI V ÚSTRETY
BOL SI DLHO PREČ
KONEČNE SI TU
TERAZ MÔŽEŠ BYŤ MOJE SVETLO
OSVETLÍŠ TEMNÉ ZÁKUTIA
A VNESIEŠ SVETLO DO MOJICH DNÍ
SI MÔJ A VIEŠ TO LEN TY
BUDEŠ VŽDY TÝM ZA KTORÝM SA VRÁTIM

"Oh, crap. Zniem ako psychopat!" zafuníš zúfalo a oprieš hlavu o stenu.
Zatvoríš oči a položíš ruku na papier. Zacítiš prievan a mierny pohyb kresla. Na svojich perách zacítiš známe teplo a tlak. Pozdvihneš kútik a otvoríš oči.
"Psychopat, amatér, Shakespeare... Dokiaľ budeš so mnou, buď čímkoľvek, len ma naprestávaj milovať," Alex sa opiera o opierky kresla a pozerá sa ti priamo do očí.
Pousmeješ sa.
"Hovoríš to akoby si tým psychopatom bol ty a nie ja."
"Mne je jedno, čo si. Som tvoj a viac mi netreba," mykne plecami.
"Človek, upír, jednorožec," zasmeješ sa.
"Presne," zasmeje sa Alex a dá ti pusu.
"Choď už. Stephen ťa čaká," kývne hlavou.
"Počkám ťa tu."
"Dobre, ale nemusíš tu čakať," vstaneš a pozrieš na neho.
"Kuš! Povedal som, že budem čakať, tak budem čakať," zaženie sa po tebe rukou a zvalí sa do s tvojho kresla.

S úsmevom za ním pozeráš. Až keď zavrieš dvere, otočíš sa na Stephena.
"Ahoj, chrobák," uškrnie sa z kresla.
"Čo za chrobák?" nechápavo si sadneš.
"To povedz ty mne. Vraj hráš mrtvého chrobáka," vysvetlí.
"Aha, to. O nič nejde."
"Cole povedal, že sa všetkým vyhýbaš."
"Nevyhýbam. Proste sa míňame," mykneš plecami.
"Jasne. No keď prídeš o jedenástej domov, tak bodaj by nie."
"Fajn. Vyhýbam sa im. Spokojný?"
"Prečo? Je to kvôli Alexovi?"
"Čože?! Nie! Môže za to mama!"
"Čo spravila? Podvádza otca?"
"To ešte neviem. Je to v štádiu vyšetrovania. Ale, uhm, hrabala sa v mojich veciach."
"A čo našla?"
"Veľa vecí," nervózne sa zasmeješ.
"Našla moje básne a cigarety a fotky a môj odblokovaný mobil."
"Poďme po poradí. Takže básne..."
"Stála na stred izby a čítala tie slátaniny. Všetky znejú akoby boli písané pod vplyvom drog. To je detail. A keď jej došlo, že som v izbe, začala po mne kričať, že ma pošle k psychiatrovi, lebo mám depresie."
"Ja nestačím?" spýta sa Stephen urazene.
"Na teba pozabudla," pousmeješ sa.
"Fajn, a čo ty na to?"
"Zabiť ju nemôžem, je to moja mama, tak jej len vytrhnem svoje slátaniny z ruky a vystrčím ju z izby."
"A potom? Tie cigarety ako našla?"
"Tie už hľadala. Úmyselne šla šmejdiť do mojej izby a hľadala niečo. Na moju smolu jej za obeť padol môj batoh," kopneš špičkou topánky do batohu pri tvojich nohách.
"Veď sa od toho batohu nehneš a nespustíš ho z očí."
"Hej. Pravda."
"Smutné. Nejak ti začala neveriť."
"Hej, dôvera zmizla z oboch strán," zahundreš.
"Šťastie, že v krabičke boli už len tri.
"Čo naša v mobile?" zmení tému.
"No hádaj. Máš tri typy, čo mohla nájsť v mojom mobile," prenesieš ironicky, na čo sa Stephen zasmeje.
"Prepáč, musel som sa spýtať. Ale tie fotky mi nesedia. Čo za fotky?"
"Naše. Moje s Alexom. Ešte spred chodenia. A pár aj už počas neho," vysvetlíš.
"Nevedel som, že máte toľko spoločných fotiek. Ako na nich prišla?"
"Uhm, kvôli mojej... hlúposti, asi. Keď nemôžem spať, pozerám si naše fotky a ráno sú vždy rozťahané po posteli. Tak ich našla," zamrmleš.
Nemáš z toho radosť. Je ti zle z maminej podozrievavosti.
"Možno keby v posteli namiesto fotiek bola 3D postava, spalo by sa ti lepšie," mykne plecami.
Uhneš pohľadom.
"Čo je?" spýta sa.
Potrasieš hlavou.
"Čo sa deje?" spýta sa znovu.
"Bojím sa toho," povieš jednoducho.
"Čoho teraz?"
"Tá nespavosť. Vieš, kebyže mám nočné výlevy, tak..."
"Aha, jasné. Uhm, často si pred spaním pozeráš fotky?"
"Každú noc."
"A pomáha to?"
"Aj hej. Lepšie sa mi spí. Mám taký príjemný pocit."
"Možno by ste mali skúsiť spolu spať. V jednej posteli myslím. Na tamto máte ešte čas," dodá so smiechom.
"Hej, ešte kopu času," pousmeješ sa.
"Skúsiš to?"
"A keď to nevýjde? Tie výlevy sa môžu objaviť hociktorú noc. Nechcem, aby to vedel. Znepokojoval by sa."
"Vieš, prítomnosť milovanej osoby zmierňuje stres a odháňa zlé myšlienky. Ste tu navzájom pre seba. Podržíte sa navzájom."
"Nechcem, aby sa o mňa bál."
"Keby sa nebál, znamenalo by to, že mu na tebe nezáleží. A jemu záleží, preto sa stará a bojí  sa. Aj ty sa bojíš o neho, že?"
Prikývneš.
"Tak vidíš. Ako dopadol víkend? Ou, počkaj. Najprv chcem počuť o piatku," zaškerí sa vzápätí.
Pretočíš očami.
"Koľkokrát ti budem musieť ešte povedať, že si príšerný?"
Na Stephenovi je  úžasná jedna vec. Neuráža, keď mu nadávaš. Smeje sa na tom.
"Tak hovor. Čo Simma?"
"Piatok, blah, blah, blah, obúvame sa pri skrinkách, ide sana pizzu. Alex písal už o ôsmej, že odchádzajú. Takže okolo tretej mali prísť. Keď sme končili, bolo pol. Som na odchode, ibaže opačným smerom akým Simma. 'Kam si myslíš, že ideš?'zavolá na ma. 'Mám niečo na prácu. Musím ísť.' Snažím sa jej zbaviť, no bez úspechu. Zakvačí sa do mňa a ťahá ma na druhú stranu chodby za ostatnými. Nemám šancu sa vyvliecť z jej zovretia. Tak idem s nimi. Prídeme do pizzerky, sadneme, objednáme. Chvíľu sedím a potom poviem, že idem na wecko. V skutočnosti odídem  a idem pred Alexovu školu. Bolo asi 3:20, ale autobus tam ešte nebol. Tak si sadnem na múrik, zapálim si a čakám. 'Alex nemá rád fajčiarov.' Ozve sa nado mnou babský hlas. 'Ja viem.' odvetím nezaujato a potiahnem si. Baba sa postaví vedľa mňa. 'Ak ťa ešte nenechal, tak ťa nechá.' povie a mne je do smiechu. Poviem jej, že je to naša vec. Mykne plecami a sadni si vedľa mňa. Už je trištvrte na 4 a on tu ešte nie je. Znervózniem a napíšem mu. Neodpíše mi, Nervozita ma zožiera. Dlho. Nakoniec sa ten prekliaty autobus objaví v zatáčke. Ten balvan, čo mi vtedy spadol zo srdca počuli snáď aj v Južnej Kóreí," zasmeješ sa.
"Z busu začne prúdiť húf ľudí a všetci chcú svoju batožinu. Len sa na tom z dostatočnej vzdialenosti zabávam. A potom ho konečne uvidím. Zbadal ma. S úsmevom kráča ku mne. Prudko sa mu vrhnem okolo krku. Netrvá dlho a pevne ma objíma späť. 'Kde si bol tak dlho?' huhlám mu do pleca. 'Neodpovedal si na správu.' 'Prepáč, spal som. A stáli sme v zápche. Vieš, piatkové cesty.' zasmeje sa. Takže o pol 5 sa vrátil a odvtedy sme boli spolu."
"Non-stop celý víkend?"
"Uhm, nie."
"Tak ako dopadla tá oslava?"
"Na Alexovi je vidieť, že je unavený. Ale i tak mu to poviem. Chvíľu je taký, že nechápe, kam smerujem, tak mu to polopate vysvetlím. Zostanem s ním až do noci. A potom ho vidím až v nedeľu pod večer."
"Aká bola oslava?"
"Fajn. S Coleom a sesternicami sme sa opili," zaškeríš sa.
Stephen sa začne smiať.
"Ach, vy mladí. Ale užívaj si dokiaľ môžeš. Potom prídu len záväzky a povinnosti a zábava je fuč."
"Nevyzeráš, že si nespokojný."
"Ja sa nesťažujem. Mne to vyhovuje," ušklíbne sa.
Zasmeješ sa.
"Spravil si to naschvál, že? Že si nám dal sedenia po sebe."
"Alexovy to vyhovovalo," povie nevinne.
Následne sa zasmeje.
"Asi by som ťa už mal pustit, lebo sa tvoj frajer z toho čakania zhecne."
"Hmm."
"Hej. Hej! To bude v pohode. Nemáš sa čoho báť. Kvôli tomuto sa ľudia nerozchádzajú," upokojuje ťa.
"Hej, len... Vieš, že mám za sebou pestrú minulosť a asi by to mal vedieť."
"Môžeš mu to povedať. Niektoré vzťahy to posilní. Ale nemusíš sa s tým ponáhľať," poradí ti.
Prikývneš.
"Tak dobre."
"Dobre. Choď už," usmeje sa na teba.

Alex sedí v kresle a práve odkadá čosi do vrecka.
"To bol inhalátor?" spýtaš sa neisto.
Alex sa pousmeje.
"Nepoužívam ho často. Len z času na čas. Nič hrozné."
"Ty magor! Prečo si mi to nepovedal?" tvoja päsť zasiahne jeho rameno.
"A ja pred tebou fajčím. Och, crap! Cítim sa tak zle."
Na tvoje prekvapenie sa Alex mierne zasmeje.
"Nemusíš sa cítiť zle. Mne to nevadí," šúcha si rameno.
"Ale cítim!" oponuješ.
"Tak sa necíť," usmeje sa.
Nič nepovieš, len si ho pritiahneš do bozku.
"Kam pôjdeme?" spýta sa, keď čelom oprie o to tvoje.
"Môžeme ísť ku mne," navrhneš a Alex súhlasí.
"Sranda je, že teraz nám odišiel autobus," skonštatuje Alex pri pohľade na mobil.
Zastavíte sa pred bránou.
"To nevadí. Veď pôjde ďalší," mykneš plecami.
Zložíš si batoh z chrbta a automaticky siahneš do najmenšieho vrecka. Potom si to rozmyslíš. Alex sa na teba nechápavo pozrie.
"Došli ti cigarety?"
"Nie."
"Tak prečo si nedáš?"
"Kvôli tebe."
"Vravel som, že tá astma nie je taká zlá. Kľudne si daj."
"To ma teraz prehováraš?" zasmeješ sa.
"Nie, tak som to nemyslel," zasmeje sa tiež.
"Chcem povedať, že keď chceš, tak si zapáľ. Mne to vadiť nebude."
"Ale bude," vystrúhaš ľútostivý pohľad a pristúpiš bližšie k nemu.
Ruky ti položí na pás a pritiahne si ťa k sebe.
"Nebude."
"Dobre, tak nebude. Ale ja teraz nechcem."
"Vážne? Neverím ti. Stále máš cigaretu v pusu."
"Hmm, až tak často fajčím?"
Mykne plecami. Zatrasieš hlavou.
"Nebavme sa o tom."

Alex prikývne. Omotáš si ruky okolo jeho krku a natisneš sa na jeho pery. Zdá sa ti sebavedomejší, než predtým. Páči sa ti, že si tak verí. Páči sa ti, keď ťa bez varovania pobozká alebo objíme. Páčia sa ti tie náhodne dotyky, ktoré ti spôsobujú zimomriavky. Celé to, čo prežívaš s Alexom sa ti páči a nemieniš to vymeniť.

Odtiahneš sa zadívaš sa na neho.
"Mali by sme ísť, aby sme stihli autobus."
"Mne sa nechce," zamumlá.
"V izbe je to pohodlnejšie," mykneš plecami.
"Môžem ťa posadiť na stôl alebo tak," zatvári sa zlomyseľne.
Zasmeješ sa.
"To nie je to, čo myslím, ale nebudem namietať. Aj tak ma ani nezdvihneš zo zeme."
"Ideme sa staviť?" zaškerí sa vyzývavo.
"Prestaň. Nevieš, sa škeriť," zasmeješ sa predtým, než sa vydáte na autobus.