Písané žltou

12.4.

Pred tým, ako ťa mama vysadí pred zvyčajnoi bránou, ste boli v obchode.
"To si nemohla ísť sama?" nadvihneš obočie.
"A vôbec, snažíš prekvapenie."
"Ale Kuš!" zahriakne ťa a pokračuje v nakupovaní surovín na tortu.
"Len tak mimochodom, na toto máš ešte čas."
"Mam veľa práce. Nebudem stíhať ísť do obchodu. Ale neboj sa, tortu ti upečiem," usmeje sa na teba.
"Máš pekné tričko."
"Ďík."

O pol hodinu už jej auto stojí pred bránou.
"Stíhaš to?" spýta sa vynervovane.
"Jasné. Neboj," uškrnieš sa.
"Dobré. Potom mi zavolaj. Uži si to," zamáva za tebou.
"Fajn. Maj sa."
V skutočnosti máš ešte pol hodinu, ale to mama nepotrebovala vedieť. Ideš pomaly rovno po chodbe a na konci zahnesmš doľava do dverí. Je ti veľká miestnosť so žltým kruhovým kobercom, okolo ktorého už stoja štyri stoličky.
"Štyri. Aké poetické," povieš namiesto pozdravu.
Stephen sa na teba otočí.
"Klišé. Si tu skoro," povie.
"Nevadí. Aspoň ti pomôžem," ponúkneš sa a ideš k nemu.

Páči sa ti, keď ťa volá Klišé. Volá tá akokoľvek chce. Usmievaš sa.
"Páči sa mi tvoje žlté All Time Low tričko."
"Ďík," uškrnieš sa.
"Máš ho schválne?"
"Ak poviem hej, prestaneš tým výrazom smerovať ku svojim dohadzovačským neskillom?"
Stephen sa zasmeje a položí stoličku k ostatným do kruhu.
"Ešte nad tým považujem, ušklíbne sa.
"Chcem ti nieco dať," povie zrazu.
"Viem, že nečítaš, ale bol by som rád, ak by sa táto kniha stala výnimkou. Neviem kedy máš narodeniny. Chcel som ti ju dať na ne, ale rozhodol som sa dať ti ju teraz," podáva ti knihu zabalenú v slnečnicovom baliacom papieri.
"A to môžeš?" spýtaš sa nechápavo.
"Môžem čokoľvek, čo chcem. A ja ti chcem dať túto knihu ako tvoj narodeninový darček. Aj keby boli tvoje narodky v novembri," zasmeje sa.
"Tak si ju vezmi. Nech ťa potom môžem volať inak."

Usmeješ sa a vezmeš si ju. Chvíľu len hľadíš na papier a váhaš, či to strhnúť. Nakoniec to odtrhneš. Na bielom podklade je namaľovaný malý žltovlasý chlapec v zelenom oblečení a oranžovým šálom ako odlieta s vtáčikmi priviazaný mi na šnúrkach s balónmi - Malý Princ.

Zasmeješ sa. Otvoríš knihu a letmi ju prelisuješ.
"Ďakujem," usmeješ sa na Stephena.
Ten má z toho asi väčšiu radosť ako ty. Na svoje vlastné prekvapenie ho objímeš. Objíme tá späť.
"Dúfam, že sa ti bude páčiť."
"Dúfaj už len kvôli sebe," zachechceš sa a odložíš knihu do batoha.
"Joj, ty protiva malá."
"Ha-ha."
"Zdravím, doktor Quinn," zaznie vo dverách veselý ženský hlas.
"Zdravím, Joseline. Ako sa máte?"
"Ale už lepšie. Každým dňom lepšie a lepšie," švitorí.
Medzitým si vyzlieka jarný kabátik.
"Máte pomocníka?" zašvitorí veselo a pozerá pri tom na teba.
Kebyže ju predtým nestretneš vychádzať z dverí psychológa, neuveríš, že nejakého navštevuje.
"Aj tak by sa to dalo nazvať, zasmeje sa Stephen.

Do miestnosti prichádza viac a viac ľudí.
"Byť tebou rýchlo si niekam sadnem, lebo nebudeš mať miesto," povie to Stephen so smiechom.
"Nebude málo stoličiek?" spýtaš sa, pretože máš pocit, že je tu viac ľudí ako stoličiek v kruhu.
Stephen sa obzrie po ľuďoch.
"To sa ti len zdá," usmeje sa.
"Prestaň. Je to nákazlivé," zaženieš sa po ňom so smiechom.
Stephen sa začne smiať a chytať ti ruky. Jeho smiech je nákazlivý.
"Ahoj, Stephen. Vyhrávaš?" pristaví sa pri vás trochu mladšie dievča ako ty.

Má hnedé vlasy v Čile, čiernu mikinu a fialové rifle. Buď ťa vážne nevidí, alebo sa tak iba tvári. V každom prípade, zisťovať to nechceš.
"Ahoj, Pheobe. Vidím, že máš svoje zvyčajné rifle. To je super, ale musím vás teraz opustiť. Porozprávame sa za chvíľku. Prepáč," pozdraví ju, no ďalej pokračuje neprítomne a hľadí kamsi preč. Potom odíde.
"To robí stále," povie Pheobe.
"Čo si zač? Ešte som ťa tu nevidela," otočí sa na teba.
Usúdiš, že predchádzajúca poznámka nepatrila tebe.
"Pheobe, nebuď hnusná. Stačí, že Alex je z teba na dne," objaví sa pri vás ďalší chalan v károvanej košeli a milým úsmevom.
"Čau, som Ed. Som rád, že je tu niekto ďalší v našom veku," usmieva sa.
"Hej, hej, vieme. A vraj že kto tu odstrašuje," zabrble Pheobe.
Ed sa zasmeje.
"Hej, decká! Čo tak sa joinúť k nám?" zavolá Stephen.