Písané žltou

24.5.

Bežíte hore schodmi. Alex so smiechom zastane hore.
"Tvoja kondička je na nič."
"Ja viem," uškrnieš sa.
"Zato ty... Mám pocit, že teraz som ja ten astmatik."
Zasmejete sa.
"Nebudem ťa nútiť behať."
"Hovoríš to, akoby si to plánoval," podozrievavo sa na neho pozrieš.
On len mykne plecami.
"Počkaj! Ty si vážne chcel ísť behať? Alex!" zavrčíš, keď ťa už nepočúva a smeruje s Stephenovej kancelárií.

Rozbehneš sa za ním a vrazíš do neho. Vpadnete do jeho kancelárie. Debata utíchne a dvaja Stephenovia na vás otočia pohľad. Stephen číslo jedna sedí na stole a číslo dva v kresle.
"No konečne!" Stephen rozhodí rukami.
"Už som si myslel, že neprídete."
Na jeho tvári sa rysuje taký zvláštny, dvojzmyselný úškrn.
"Zdrhol nám autobus," pípne Alex.
"Za toto ťa neplatia!" vyprskneš okamžite, ale cukajú ti kútiky.

Stephenov brat sa začne smiať.
"Už viem, kto je kto. Mal si pravdu," pozrie na brata.
Nechápavo na nich pozeráš.
"Unikol mi point," pokrčíš nosom.
"Nemá to point. Martin sa len zastavil pozrieť na," uškrnie sa Stephen.
"Jasné," povieš sarkasticky a zvalíš sa do kresle.
Natiahneš ruky za Alexom a pritiahneš si ho k sebe. Stiahneš si ho na kolená a oprieš sa o jeho chrbát.
"Takže máme to brať tak, že o nás rozprávaš a tvoj brat si umienil, že nás chce spoznať?" opýta sa Alex.
"Tak nejako," odvetví Stephen.
"Sme podcení," zaškeríš sa.
"Tu máte. Potrebujete cukor," Stephen sa natiahne po balíček cukríkov a hodí ho Alexovi.
Alex roztrhne balíček a vopchá ti ho pod nos. Zoberieš si za hrsť a potom venuješ pozornosť na Stephena a Stephena 2.0.
"Ako sa máte?"
"Máme sedenie spolu?" spýta sa Alex nechápavo.
"No, myslel som, že by to bolo fajn. Ak by vám to nevyhovovali, jeden z vás pôjde na chodbu," dodá rýchlo a pozerá na vás.
Nevidíš Alex výraz, no usúdiš, že sa netvári nadšene. Tebe je to tiež proti srsti. Zahniezdiš sa a zhodíš Alexa zo svojich nôh.
"Čo robíš?" neurčito na teba pozrie.
"Idem na chodbu," odvetíš jednoducho.
Alex sa mierne usmeje. Úsmev mu opätuješ a výjdeš von. Zvalíš sa do kresla. Hneď na to sa k tebe pridá aj Martin.
"Tiež tá vyhodili?" zachechceš sa.
"Presne," zasmeje sa.
"Ty si nešiel len tak okolo, že nie?"
"Prečo myslíš?"
Len mykneš plecami. On sa zasmeje.
"Nehľadaj za všetkým nejaký dôvod."
"Nehľadám dôvod. Len sa pýtam."
"Podľa toho akým tónom bola tá otázka povedaná..."
"Ha! A že kto hľadá dôvody!" vyhŕkneš pobavene.
Martin sa zasmeje.
"Si zábavný človiečik."
"Vlastne, ani nie. Som len úprimný, no ľudia si myslia, že vtipkujem."
"Takých poznám. No ale keď to tvrdíš."
"Vážne ti o nás Stephen povedal?" spýtaš sa po chvíli neveriacky.
"Musel. Nedal som mu na výber," uškrnie sa.
"Ty si ho donútil? Prečo?"
"Bol som u nich na návšteve a on akurát riešil nejaké papiere. Medzi nimi bola aj jedna báseň, tak som sa na ňu opýtal. Potom to už išlo."
Zasmeješ sa.
"To si neurobil."
"Vážne. Musel som ho vydierať. Nechcel mi nič povedať," povie vážne, no ústa sa mu skryvia do úsmevu.
"Nepamätám sa, aby mal Stephen nejakú z mojich básní," začneš po chvíli uvažovať.
"No, na mňa sa nepozeraj. Ja som sa len opýtal, čo to je," obraňuje sa Martin.
Len pokývkaš hlavou. Potom sa pozrieš na dvere a začneš sa hrať s prstami. Chvíľu vládne ticho, kým sa prudko nepostavíš a prejdeš ku oknu. Otvoríš ho, sadneš na parapetu a vylovíš cigarety z batoha. Vedľa teba sa objaví Martin a natiahne ruku.
"Stephen ma zabije, ak ti jednu dám," povieš vážne.
"Stephen sa to nedozvie. Nerob drámy," on sa zasmeje.
So smiechom pokrútiš hlavou a jednu mu podáš. Spoločne si zapálite a čakáte, kým vyjde Alex.

Keď sa otvoria dvere, vy sedíte v kreslách a ty podriemuješ.
"Ideš," buchne do teba Martin.
Len neurčito čosi zamrmleš a vstaneš.
"Veď už idem."
"No čo, Šípková Ruženka?" spýta sa Stephen hneď, ako vojdeš.
"Máme nového člena rodiny," odvetíš a sadneš si.
"Ale čo," prekvapene na teba pozrie.
Ty len prikývneš.
"Volá sa Layla a je to dánska doga. Čiže také veľké teľa to bude. Teraz má ešte len pár mesiacov."
"Čo sa stalo, že vám mama dovolila psa?" začudovane na teba pozrie. Ty sa len uškrnieš.
"Ona sama ju doviedla. Bolo to takto. Bolo to... asi utorok. Ležím na posteli, úplne bez života, keď zrazu dačo pricupitá do izby. A než to stihnem očeknúť, pred ksichtom mám jej hlavu a ona radostne breše. A ja už len 'What the hell...?' Tak prídem do obývačky a mama si tam sedí akoby sa nechumelilo a opýta sa 'Už ste sa zoznámili s Laylou?'A ja, že čo za druh vtipu to je a ona, že to nie je vtip, ale nový člen rodiny. Ale Cole mal ohromnú radosť. Nečudujem sa mu. Akože všetci sa tešíme, i ja."
"Takže to bolo len tak? Že 'Hmm, Cole chce psa, tak nejakého zaobstarám.'?"
"Len tak zrazu? Si normálny? Nie. Snaží sa odviesť pozornosť od svojho podvádzania. O to šlo. Otec a Cole si stále nič nevšimli," vzdychneš si nakoniec.
"A ja im to nepoviem."
"Chápem. Takže tvoja mama to stále robí?"
"Včera prišla domov v noci s rozmazaným rúžom, bola cítiť pánskou voňavkou a mala rozcuchané vlasy."
"Ako vieš kedy prišla?"
"Bolo ju počuť, keď prichádzala. Boli asi 2 v noci," mykneš plecami.
"Vieš, že noci sa má spať?"
"Snažím sa," vzdychneš si.
"Len skrátka nechcem chodiť spať skoro."
"Čo na to vaši?"
"Uhm... Cole musel minule spať pri mne, kvôli kriku hrôzy."
"Výkriky hrôzy?" Stephen sa vystrie a ty už len so sklonenou hlavou prikývneš.
"Čo sa stalo?"
"Ja neviem. Nepamätám sa. V jednom momente idem spať a v druhom už sedím na posteli, kričím a trasiem sa. A-a nestalo sa nič, kvôli čomu by sa to muselo diať."
"Naozaj sa nič nestalo? Nič doma alebo v škole? Ani nič s Alexom?"
Automaticky si prejdeš rukou po bruchu. Stephen na teba len nechápavo hľadí.
"Coleový kamoši ma zhodili zo schodov. Omylom. Boli opití. Môže to byť kvôli tomu?"
"Máš modrinu?" opýta sa Stephen a ruku má tiež položenú na bruchu.
Vyhrnieš si tričko a odhalíš pomerne veľkú fialovo-modrú modrinu.
"Ouch."
"Bola tam fľaša a topánky," zaškeríš sa. No Stephen sa netvári nadšene.
"Mohli ti ublížiť. Čo keby sa tá fľaša rozbila?"
"Bola umelohmotná. Ale bolelo to, to je fakt."
"Hovorím vážne. Koľko bolo vtedy hodín?"
"Ja neviem. Sobota večer. Vážne sa nič strašné nestalo," upokojuješ ho, no nezdá sa, že by ti veril.
"Stephen..."
"Čo škola?" okamžite zmení tému.
"No, fajn. Je to škola," zasmeješ sa nervózne.
No už vidíš ten Stephenov výraz a je ti jasné, že budeš musieť všetko vyklopiť.
"Čo je so školou? Vrav. Vieš, že ja to z teba vytiahnem," prižmúri oči. 
Odkašleš si.
"Fajn. Začnime dobrými správami. Simma ma začala ignorovať. Hrabala sa mi v mobile a našla v jednom chate svoje meno. Nestihla si nič prečítať, ale chcela vedieť o čom sme sa bavili. Potom začala niečo o tom, že to musí vedieť, lebo je tam jej meno. Nenechala si vysvetliť, že je to súkromná vec a ona to vôbec nemusí vedieť. A potom mi napísal Alex a pýtal sa, či mám sedenie tak, jak vždy. A Simma už len: 'Kto je to? Jaké sedenia? S kým? Ty chodíš k psychiatrovi?' a podobne."
"A čo ty na to?"
"Nič. Samozrejme, že o Alexovi vedieť nemusí, bože chráň, ale že chodím k tebe na sedenia vie. Veď je to normálne. Mám problémy, tak sa ich snažím riešiť. Nemám sa za čo hambiť."
"Správne," Stephen kývne hlavou, ale poriadne sa usmieva.
"A čo bolo ďalej?"
"Naštve sa a povie, že dokiaľ jej to nevysvetlím, nebude sa so mnou baviť."
"To znie akoby sa ti uľavilo," uškrnie sa.
"Jasné, že hej. Ani nevieš, ako veľmi."
"A teraz poďme na tie horšie správy."
"Pobili sme sa."
"Kto s kým? Čo?" vykríkne a prudko sa oprie o stôl.
"V škole. Ideme z učebne do triedy a na chodbe je dajaká trma-vrma, viac než obyčajne. Ideme okolo hlúčiku, tak že sa pozriem. čo sa deje. Partička starších deciek v kruhu sáca takého malého prcka. Tá holka môže mať tak 14. Všetky jej veci sú na zemi. Zamiešame sa, ja a ešte jeden spolužiak, do kruhu a on chytí tú holku. Ja zbieram jej veci a on tam po nich kričí. Jedno z tých deciek ma skopne na podlahu a tak sa začneme mlátiť. Oni dostali nejaké pokarhanie či čo, nás dvoch tiež sprdli a tá holka bude v pohode. Spolužiak mi potom poďakoval a vysvetlil, že to je jeho sestra."
"Záchranca. Ty inak nevyzeráš ako niekto, kto tak spontánne zachraňuje ľudí."
"To ani nie som. Len mi jej prišlo ľúto a tak," mykneš plecami.
"Jasné. No ale dobre. Na začiatku som si pripravoval nejaký pekný speech o tvojej nezodpovednosti, ale teraz to bude na nič."
"Nevravel si, že Pheobe dávaš prednášky?" zasmeješ sa.
"Ona je pokusný králiček. Lebo je z vás štyroch najdrzejšia."
"To dáva zmysel," uznáš so smiechom.
"No bodaj by nie. Máš ešte nejaké zlé správy zo školy?"
"Nie. Okrem toho, že si všetci myslia, že som cvok, čo sa reže, sa nič nezmenilo."
"Prečo si to myslia?"
"Lebo Simma roztrúbila, že som cvok a chodím k psychiatrovi. To s rezaním si buď vymyslela on alebo si to domysleli ostatní. V každom prípade je mi to jedno. Radšej nech si myslia toto."
"Si v pohode?"
"Je mi fajn. Len... ja neviem. Robím si starosti o Alexa."
"Ah... jasné. Choval sa zvláštne?"
"Je divný poslednú dobu. Zdá sa mi unavený a nejak pobledol."
"Rozprávali ste sa o tom?"
"Nemôžem povedať, že snaha nebola. Len on sa na to necítil. Väčšinou to skončí tak, že mu robím vankúš a potom idem domov. Chodí taký unavený zo školy. Možno toho majú veľa. Vravel niečo, že má obhajoby a musí dokončiť asi tri výkresy."
"Počúvaš vôbec, čo ti hovorí?"
"Počúvam. Len ja sa nerozumiem do umenia. Neviem, čo znamenajú tie jeho termíny a štýly a tak."
Stephen sa zasmeje.
"Ty asi ako za všetky drobné. Daj mu trochu času. Uvidíš po obhajobách a po skúškach."
"Asi máš pravdu."
"Tak dobre. Choď už. A ak tu ešte je môj brat, pošli mi ho."
"Jasné. Maj sa."
"Uvidíme sa o týždeň," zakričí za tebou, keď už si pri dverách. Len mu kývneš, že ho počuješ.

Obaja tam ešte sedia a kecajú.
"Ty," namieriš prstom na Martina.
"Tam," ukážeš na kanceláriu a potom sa otočíš na Alexa.
"A ty," oprieš sa o rúčky kresla a pobozkáš ho.
"Poď."
"Už sa valím," uškrnie sa a pritiahne si ťa bližšie. Len sa zasmeješ.
"Hrdličky," vzdychne si Martin zasnene a odíde do bratovej kancelárie.
Vy dvaja len pozeráte, ako zatvára dvere a potom odchádzate.
"Poďme ku mne. Chcem ti niekoho predstaviť," uškrnieš sa a stisneš mu ruku.