Písané žltou

28.4.

Chodíš po chodbe. Hore-dole, už asi desať minút. V ušiach ti hraje hudba, ale nepomáha to. Vieš, že Stephen si všimne, že niečo s tebou je. Vieš, že mu to aj tak povieš. Bojíš sa, čo ti povie. Bola to blbosť a poriadna.

Zrazu sa otvoria dvere. Si úplne mimo. Vyjavene pozeráš na Eda.
"Čau!" zaškerí sa, mávne ti a odchádza.
"Č-čau," povieš ticho a neskoro.
"Tak čo, Slnečnica? Môžeme začať?" ozve sa Stephen odo dverí.
Nadýchneš sa a vojdeš dnu. Povieš mu to. Dostane to z teba. Ale nie hneď na začiatku.
"Slnečnica má nejakú povädnutú hlávku. Stratila slnko?" spýta sa Stephen pobavene.
No, ty si mimo. A ty si tá slnečnica  a si zvädnutá, tak potom tvoje slnko musí byť... Zasekneš sa v polke pohybu, keď ideš potriasť hlavou. Uvedomíš si, že je to pravda.

Šťastne sa zaškeríš. Stephen sa na teba nechápavo pozerá.
"Mám svoje slnko."
"Slnko? Vážne? To je úžasné," poteší sa.
"Máš ho dlho?"
"Nie, len pár dní. Trvalo mi to. Nájsť ho a uvedomiť si to."
"Som rád, že ho máš," usmeje sa Stephen.
"Aj ja," zaskeríš sa.
"Čo doma?"
"Fajn. Nič prevratné. Žiadne zme..." zasekneš sa.
Stephen sa napriami v kresle.
"Ďalšie výkriky hrôzy?"
"Nie. Nič v tom negatívnom zmysle."
"Och, dobre. Nestraš ma tak. Vidíš? Nebolo to nič hrozné. Len jednorázová udalosť," usmeje sa Stephen víťazoslávne.
"A čo jaké zmeny?" vráti sa k tvojej pripomienke.
"Och, to. Nič sa nedialo."
"Vážne sa nič nedialo?" premeriava si ťa pohľadom.
"E-e. Nič. Prečo?"
"No, ja neviem. Vraj s tebou bolo čosi v neporiadku," odvetí akoby mimochodom.
"Vraví kto?" zamračíš sa.
"Tvoje svetlo," odvetí kľudne.
Už-už ideš čosi vyhŕknúť, keď sa stopneš. Viac sa na Stephena zamračíš.
"Ako to vieš?" spýtaš sa po chvíli a potichu.
"Bolo tu tvoje svetlo a povedalo mi to," zaškerí sa.
"Ha-ha. Teraz vážne, Stephen. Ako si vedel, kto je tým svetlom?"
"Och to. Poviem rovno, o čom je reč."
"Stephen," zatiahneš.
Stephen sa zasmeje.
"Vidím to na teba."
"Čo?"
"Je to zjavné. Alex je pre teba dôležitý."
"Je to..."
"Áno, áno. Len kamarát, však?" zamácha rukou.
"Ale na ako dlho ešte?"
"Na furt," zabručíš.
Zamračene prepaľuješ Stephena pohľadom.
"Nemáš si matu doberať. Máš mi pomôcť riešiť problémy. A ty si zo mňa robíš srandu."
"To ťa štve?" nadvihne obočie.
"Ale veď riešime problémy. Al sa nerozhýbeš..."
"Ale ja sa nechcem rozhýbať!" povieš dosť nahlas.
"Takto mi to vyhovuje a takto to aj ostane. Koniec, bodka. Niet, čo dodať."
"Prečo?" Prečo to chceš takto? Prečo sa uspokojiť s málom, keď môžeš mať viac?"
"Napadlo ti, opýtať sa aj jeho?" zavrčíš.
"Ešte som nemal príležitosť, ale urobím to. Nič sa neboj. Doberám si vás oboch, nie len teba," zaškerí sa detinsky.
"Neuveriteľné," rozhodíš rukami.
"Ale prosím ťa, tak zlé to zase není."
"To preto, lebo je to ešte horšie, než si vieš predstaviť."
"Nemôže to byť až také zlé."
"Je to zlé! Mám pomer s učiteľkou! No, teda s praktikantkou. No, nie tak celkom pomer. Stalo sa to iba raz a to je všetko. No a nie je to boh-vie-čo prevratné. Nič čím sa chcem chváliť."
Je to tu. Už to nemôžeš vrátiť. Rozmýšľaš, ako hlboko môžeš ešte u neho klesnúť. Viac už asi nie. Si na spodku. Je koniec.
"Wow," povie pomaly.
"Heh?" zmôžeš sa len na hlúpy ksicht.
"Wow. Vážne som to nečakal. Myslel som, že chceš zostať s čistým štítom."
"No áno. To bolo to. Lenže sa to trošku vymklo kontrole  a ubralo nesprávnym smerom. Nemusí to nikto vedieť, že sa to stalo."
"Neboj sa. Všetko, čo sa povie na miskou cukríkov, zostane nad miskou cukríkov," žmurkne na teba a vezme si jeden cukrík z misky.
Slabo sa usmeješ.
"Vďaka, ž ma nesúdiš."
"Vravel som, že nebudem. Každý sme nejaký. Navyše, ty si myslíš, že ja som bol v tvojom veku iný? Síce som nepreťahoval skoro-učiteľky, ale tiež som kvôli týmto veciam bol stále v maléri. Máš šťastie, že to nikto nevie."

Mračíš sa na neho. Keď si všimne tvoj výraz, začne sa smiať.
"Prepáč. Pretiahnutý skoro-učiteľkou," opraví sa.
"Toto mi náladu vážne nezlepšilo."
"Asi by som sa nemal pýtať, ale aké to bolo?"
"Hmm, pýtaš sa ako psychológ alebo niekto, kto si už dlhšie nerzol?"
Teraz sa mračí Stephen a prebodáva ťa pohľadom, zatiaľ, čo sa ty víťazoslávne škeríš. Ako sa  pekne karta obrátila.
"To bola podpásovka a riadna. Dobre mierená. Dobre, uznávam. Máš bod," uzná a kývne na teba.
"Si dôstojný súper."
Zasmeješ sa.
"Ty tiež. Aj keď pripomínaš pár postáv z anime, berieš to seriózne."
"Anime? Tie japonské rozprávky?"
"Nie sú t rozprávky. Je to len kreslené. A áno, to."
"Takže, si fanúšikom kreslených seriálov?"
"Mm-hmm. Otec edituje postavičky. Je to super."
"Niečo na tom bude," uzná a pokývká hlavou.
"O čom sme to hovorili predtým?"
"Že si perverzák."
"Jasné. A ty nie si?"
"Som. Mám špinavú myseľ. Riadne špinavú, keď o tom úlete hovorím s tebou. Ale radšej s tebou, ako s niekým iným."
"Tak potom?" ušklíbne sa.
"Dobre. Nechajme to už. Poďme hovoriť o niečom inom."
"Všetky témy sme už vyčerpali."
"Máme počet tém?" pobavene na teba pozrie.
"Vždy hovoríme o troch veciach: doma, škola, Alex."
"O ktorej z nich sa chceš ešte porozprávať?"
"Alex."
"Ideš dobrovoľne do tejto témy?" pobavene na teba pozrie.
"Horíš nedočkavosťou, aby si zistil, čo sa dialo," zlomyseľne sa uškrnieš.
"Ale nie. Až tak?" zaprotestuje, ale zasmeje sa.
"Jasné, že ma to zaujíma!"
"Mňa zase zaujíma..."
"E-e-e. Chcem vedieť, kedy ste sa videli naposledy," preruší ťa drzo.
"Tak počkaj. Dnes je štvrtok. Včera bol preč... Bolo to v piatok."
"Piatok?" zopakuje prekvapene.
"Žartujem. V utorok. Boli sme vonku. Včerajšok nepočítam. Išli sme spolu domov zo školy."
"Nechodíte na rozdielne školy?"
"Chodíme, ale tiež spolu chodíme domov."
"Zlaté. A čom sa zvyknete baviť?"
"Hovorí mi, aký mal deň, čo maľoval, akou farbou, technikou, kto mu do toho kecal, koho odžabal farbou a tak. Polovicu z tých maliarských techník nepoznám, ale nevadí mi to. Alex má vždy  o čom rozprávať. Aj o dve hodiny, keď idem von."
"To celý čas hovorí o škole?"
"Len po ceste domov. Zreferuje mi svoj deň, potom sa rozlúčime a keď sa znovu vidíme, tak sme vo svojom svete."
"A čo také robíte vo vašom svete?"
"Záleží od nálady. Keď má Alex zlú náladu, sedíme u mňa na balkóne, púšťame si hudbu a jeme. Inak sme vonku, na bicykloch, rozprávame sa."
"Čo robíte, keď máš zlú náladu ty?"
"To isté," zasmeješ sa.
"A čo tvoja parta?"
Neurčito mykneš plecami.
"Som aj s nimi, ale u nie tak často."
"Ako sa cítiš, keď si s Alexom?"
"Dobre."
"Nie tak to myslím. Aký máš pocit z jeho prítomnosti? Čo v tebe vyvoláva jeho prítomnosť? Chápeš, čo chcem?"
"Ani nie. Nechápem, čo sa pýtaš. Hovoriť otvorene o svojich pocitoch nie je moja silná stránka," vysvetlíš.
"Jasné. Tak hovor len 'áno' alebo 'nie' na moje otázky, okay?"
"To zvládnem."
"Keď si s ním, cítiš sa osamelo?"
"Nie."
"Keď ste spolu, máš pocit, že ti niečo alebo niekto navyše chýba?"
"Ani nie."
"To nebolo v možnotiach," zasmeje sa Stephen.
"Cítiš sa šťastne?"
"V jeho prítomnosti?"
"Mm-hmm."
"Hej, cítim."
"Máš takú chvíľku, že keď rozpráva, pozeráš na neho a usmievaš sa?"
"V jednom kuse rozpráva."
"A máš takú chvíľku?"
"Mm-hmm. Mám."
"Občas?"
"Nie. Robím to stále," skloníš hlavu a pozrieš inam.
"To je v poriadku. To je normálne. Em, ďalšia otázka. Emm, dávate si darčeky? Nejaké drobnosti?"
"Hmm, kupujeme si jedlo," zasmeješ sa.
"A nejaké vecné srandy?"
"Nie."
"Fajn. Čo si... Nie. Máš pocit, že s tebou Alex rád trávi čas?"
"Asi hej," povieš pomaly.
"Keby nie, povie mi to."
"Myslíš, že by ti to narovinu povedal?"
"No, určite. Mne sa párkrát stalo, že  niečo vyznelo z mojich úst dosť úprimne, tak tvrdo naživo. Alex bol vtedy dosť prekvapený, ale povedal, že je to tak lepšie. Tak sa snažíme byť čo najúprimnejší k sebe navzájom."
"To má pravdu. To je dobrá cesta. A všetko s mierou."
"Jasné," prikývneš.
Stephen čaká, čo ďalej k tomu povieš a ty čakáš na ďalšiu otázku.
"Nemáš ďalšie otázky?"
"Oh, jasné. Počkaj. Mal som ešte... Ako vnímaš Alexa? Čo si o ňom myslíš?"
"Ehe-he. Opisovanie ľudí mi veľmi nejde."
"Len to skús," pobáda ťa Stephen.
"Tak fajn. Alex je... v pohode."
Stephen sa zasmeje.
"To je fajn, ale ja chcem vlastnosti. Je milý? Je povrchný? Je výbušná povaha?""
"Ale veď ty vieš, aký je," namietaš.
"Áno, ale predstav si, že to neviem. No ták, hovor. Chcem vedieť, ako ho vidíš ty. Lebo ja ho môžem vidieť úplne inak ako ty. Chápeš? Tak spusť."
"Si horší než moja matikárka."
"Ďakujem a teraz už rozprávaj. Aký je?" zopakuje znovu a pozerá na teba.
"Epff... Alex je... ja neviem. Je milý a veselý, také slniečko."
"Fajn, pokračuj. Čo ďalej?"
"Je to taký dobrodružný typ, je za každú srandu a je súťaživý. Nie je taký paličatý a uražlivý. Má radosť zo všetkého ako malé dieťa. Má také príjemne vysoké ego. Žiaden nadutec alebo tak. Trošku málo sebavedomý v niektorých veciach. Má to správne nadšenie pre veci a rád dramatizuje," zasmeješ sa.
"Hmm, tak to hej. Je to pohoďák. Tak fajn. Choď už a pošli mi to slniečko, nech aj tu trošku zasvieti," zasmeje sa Stephen.