Písané žltou

14.6.

Všetko kvôli Sephinrot inak by som to nikdy nepublikoval

Mama zastane a pozrie na teba v spätnom zrkadielku.
"Ako mám vedieť, že dodržíš, čo si sľúbila?" zabručíš.
"Ver mi," odvetí.
"Tebe sa nedá veriť. Ale skúsim to," dodáš, keď sa mama aj Antónia na teba otočia z predných sedadiel.

Nechápeš, načo ju ťahala so sebou, keď plán je predstaviť ju otcovi. To je dôvod tvojho hnevu.
"Fajn. Maj sa," vystúpiš a zmizneš v budove.

Si asi tak v polke schodov, keď začuješ poriadnu ranu. Vyberieš si sluchádko a zmätene výjdeš schody hore. Cestou sa míňaš malú, nasrdenú potvorku menom Pheobe.
"Ahoj," pozdravíš Stephenovi zmätene.
"Ahoj. To si nevšímaj. To je u nej normálne," len mávne rukou.
"Odpichne sa od stola a začne sa hrabať v šuflíkoch. Sadneš si do kresla a pozoruješ ho.
"Ako sa máš?" opýta sa ťa.
"Uhm, ani neviem. Práve ma totiž priviezla mama s jej priateľkou, takže..."
"Ona vás zoznámila?" 
"Hej. Na moju žiadosť. A tiež sme sa dohodli, že to povie otcovi. Práve sú na ceste k nám."
"Nechceš byť pri tom?"
"Nemám najmenšiu chuť ani záujem tam byť. Je to ich vec. Chcem to utnuť, tak skoro ako sa dá, aby boli, čo najmenšie škody."
"A čo tvoj brat?"
"Cole nie je doma. Momentálne žije s Polly."
"Prečo sa 'odsťahoval'? Vie o tom?"
"Ešte nie. Odišiel, lebo už nechcel počúvať tie ich večné hádky."
"Aha, jasné. Chápem."
Len sa krátko zasmeješ a uprene hľadíš na Stephena.
"Tak? Nič sa ma nespýtaš?"
"Nuuda," zatiahneš.
"Len tam tak sedíme a vyskytujeme sa. Nič prevratné."
"Čo vystrájete?"
"Rozprávame sa, robíme s Jaceom a Ashom nejaké plány na leto, ale veľmi ich nemáme kedy vymýšľať. Simma je zase na nich nalepená a myslí si, že je pupok sveta alebo čo. Takže sa nakoniec bavíme o blbostiach a ignorujeme to decko."
"Sranda."
"No, aj hej. Záleží z jakého uhlu sa na to pozeráš."
"Ako sa má Alex? Mali ste pekný večer?" Stephen sa sprisahanecky usmeje.
"Ty si to počul?" zasmeješ sa.
"Počuli sme to obaja."
"Ach tak."
"Moja žena si myslí, že ste spolu zlatý."
"My sme zlatý."
"Jasné, zlatíčko, čokoľvek," zasmeje sa znovu a čosi si zapíše do poznámok.
"Jaký si vtipný," vyplazíš na neho jazyk.
"Tak ako to dopadlo?"
"Bol to fakt pekný večer," zaškeríš sa.
"Podrobnosti."
"Prv ideme k nemu. Alex si zoberie tašku s vecami a ideme preč. Ideme po cyklotrase okolo vody a rozprávame sa. Nič extra."
"Hmm, romantika," ušklíbne sa.
"Ak si myslíš, že toto bolo romantické, tak to počkaj, keď ti povie, čo vymyslel."
"Čo vymyslel?" spýta sa so záujmom.
"Prídeme na lúku, rozložíme deku a začneme sa trochu napchávať. Sú tam nejaké čučoriedky, jahody, keksíky a tak. Čakáme, kým sa nezačne stmievať. Ľahneme si na deku, počúvame hudbu a sledujeme oblohu."
"Tak to už hej. To sa prekonal. Dobre to vymyslel."
"Spomínal ti to?"
"Hej. Vravel, že ťa chce niečím prekvapiť."

Mierne sa začervenáš a pozrieš sa dole na svoje ruky. Stále sa v myšlienkach vraciaš na minulý štvrtok a ten druhý deň. Chceš počkať ešte chvíľu, či si to Stephen všimne.

Nevšimol.
"Alex mi povedal..." začneš a zdvihneš hlavu na Stephena. 
Ten so záujmom odloží zložku bokom.
"Vlastne..." nervózne sa zasmeješ.
"Mi to dochádzalo už pár dní, ale v utorok mi Alex ukázal jeden fotoalbum. Bol to ten album s tými fotkami spred autonehody. Boli sme vtedy u neho a on zrazu odbehne. Na to sa vráti s albumom. So záujmom sa posadím. Veď album, nie? Fotky sú fajn, ale Alex sa tvári nejak divne. Pozrie sa na mňa takým nič-dobre-veštiacim pohľadom a potľapká na miesto vedľa neho. 'Musím ti niečo povedať.' povie. 'O čo ide?' sadnem si k nemu. 'Nechcem, aby to vyznelo tak, že som ti klamal. Pretože som neklamal. Pred pár rokmi som mal nehodu, 'otvorí album a na dvojstránke sú 4 fotky jeho a jeho priateľky. To dievča... je fakt pekné. Má dlhé vlasy, modré oči a na všetkých fotkách s Alexom sa smeje. Alex pretočí stranu. Je tam jeho mama, otec a ona."
"Volala sa Annie."
"Ja viem, len.. Ja skrátka nemôže vysloviť jej meno. Keď o nej Alex hovorí, jej meno vyslovuje s takou bolesťou. A láskou. A ja skrátka nechcem, aby..." vzdychneš si.
"Veď o nič nejde. Ale keď tak veľmi nechceš, tak to nehovor."
"Fajn."
"Čo je ešte na fotkách?" vráti sa Stephen k téme.
"Sú tam jeho rodičia s priateľkou a pravdepodobne jej rodičmi  na oslave. Sú to asi jej narodeniny. Alex na fotkách nie je a fotiek je veľa. Prevažne sú to jej momentky. Na každej jednej sa smeje.  Jedna fotka tam je ako si prekvapene zakrýva ústa a v dolnej časti vidno ruže. Je tam aj jedna s Alexom. Stoja pred zrkadlom, Alex ju jednou rukou objíma okolo pásu a dáva jej pusu na líce. Sú tam taký šťastní."
"Prečo si tú fotku tak pamätáš?"
"Lebo sú tam šťastní."
"Ale aj s tebou je šťastný," namieta Stephen.
"Ale ona bola perfektná pre neho."
"Povedal kto?"
"Alex."
Stephen stíchne. Začneš hovoriť o tom, čo povedal vtedy Alex.
"Kým Alex listuje albumom, je ticho. Na konci je fotka ich troch - Alexa, Alexovej mamy a Alexovej priateľky. Sedia v aute, mama za volantom, oni dvaja vzadu a niekam idú. Tá fotka je sama na poslednej strane. Usudzujem teda, že je zo dňa nehody. Alex na tú fotku hľadí len chvíľu. 'Išli sme len ku maminej sestre na návštevu, ale mama na ceste nezvládla riadenie. Bolo to v zákrute. Prevrátili sme sa do jarčeku pri ceste. Predok auta bol zapichnutý v jarku. Zozadu do nás vrazilo auto a zad auta vrazil do priehlbiny. Veľa som nepočul, čo mi vravela mama, ale pamätám si ten pohľad na ňu, ako bola doráňaná. Bola na mieste mŕtva a než nás dostali do nemocnice, zomrela aj mama. Viem, že som bol pár dní v kóme a nič si potom nepamätal. Všetci len hovorili, aké som mal šťastie. Sprvu som si myslel, že preto, že žijem. Potom som zistil, že preto, lebo si nič nepamätám. Na ten album som narazil minulý mesiac.'" smrkneš a utrieš si oči. 
Už nevládzeš ani rozprávať.
"Alex tiež plakal, keď mi to rozprával."

Stephen ti podáva vreckovku, ale ty si len utrieš slzy.
"Našiel ten album v skrinke pod telkou, kde sú všetky albumy. Nemal ani páru, kto to je, tak sa opýtal otca. Otec mu nakoniec povedal pravdu o tej nehode a porozprával mu o Annie."
Napokon sa rozhodneš, že si ten nos radšej vyfúkaš. Stephen zatiaľ mlčí. Nepochybuješ, že  to všetko vie. Alebo aspoň väčšinu z toho.
"Alex sa potom rozhovorí o Annie, ako mu ju popísal jeho otec. Že bola pekná a múdra, smiala sa jeho hlúpym vtipom a podporovala ho vo všetkom. Že už vtedy mal cit pre umenie. Asi mal ísť na fotografovanie. Zrazu zavrie album a odloží ho bokom. Pozerá na mňa tými uslzenými, prekrásnymi očami a šepne, že sa bojí. Tak to bolí, ale snažím sa nech to Alex nevidí. Otvorím ústa, že mu poviem niečo ukľudňujúce, no on je rýchlejší. 'Bojím sa o teba. Nechcem ťa stratiť, pretože to už by som nezvládol. Potrebujem ťa k životu.'Mám dosť na-namále. Nechcem tiež p-plakať. Alexovi tečú slzy a ja-ja sa nezmôžem ani na s-slovo. Len ho ob-objímem a..."
"Nemusíš pokračovať," preruší ťa Stephen.
"Alex tu bol v stredu a všetko mi povedal. Vravel, že si jeho veľká podpora a radosť a nevie, čo by bez teba robil."

Smrkneš a utrieš si slzy.
"Ale ja..."
"Shush! Vylieval si tu srdce, keď o tebe hovoril. Takže sa neopováž tvrdiť opak. Je ti to jasné?" výhražne na teba namieri prst.
"Ale ty si ho nepočul, keď hovoril o-o Annie."
"Nie, ale počul som ho hovoriť o tebe. On ťa miluje viac než čokoľvek. Bol radosťou celý bez seba, keď mi popisoval ten deň. Počkaj, to ti budme citovať," Stephen sa odpichne od stola a hrabe sa v šuflíku, kým nenájde Alexovu zložku. 
Začne v nej divo listovať. Odkašle si a začne čítať.
"'Je v tom viac. Neviem, ako to opísať, ale keď sme spolu, mám pocit, že mi nič nechýba. Že môžem byť sám sebou a otvoriť sa. No to najdôležitejšie je, že som našiel tak úžasnú osobu, ktorá je ochotná to so mnou tiahnuť.' Alex sa na konci svojho rozprávania usmeje." Stephen odloží zložku do šuflíka.
"To bolo dosť otvorené," povieš prekvapene a zabudneš na slzy.
Poteší ťa, lebo Alex si myslí, že si niekto úžasný. Zahreje ťa, že vie, že sa na teba môže spoľahnúť.
"Už mi veríš? Nie ona, ale ty."

S úsmevom prikývneš.
"Tak vidíš, A čo bolo potom? Zostaneš u neho na noc?"
"Alex zaspí. A keď už je fakt tuhý, tak odídem."
"Okay," Stephen zahmká a venuje sa tvojej zložke.
Píše akosi dlho.
"Píšeš si poznámky alebo celý sloh?" nakrčíš oočie.
"Prepáč, je toho viac," ospravedlňujúco sa usmeje.
Zrazu ti zazoní telefón. Prekvapene ho vylovíš z vrecka.
"To je otec," povieš ticho a pozrieš na Stephena.
"Dvihni to," kývne na teba.
"-H-haló?"
"-Ahoj. Ešte máš sedenie?"
"-Ešte hej. Deje sa niečo?"
Snažíš sa znieť normálne.
"-Potrebujem sa s tebou o  niečom dôležitom porozprávať. Myslíš, že  Alex to vydrží bez teba ešte o hoďku-dve naviac?"
Otec sa slabo zasmeje.
"-Myslím, že to pôjde. O čo ide?"
"-Nechcem to riešiť po telefóne. Prídeme po teba."
"-My?"
"-Cole a ja. Chcem vám to povedať obom. Mali by ste to vedieť."
Otec si vzdychne.
"-Oci, si v pohode?"
Napriamíš sa v kresle.
"-Nie. Ani veľmi nie."
"-To bude dobré, oci. My to spol zvládneme."
"-Ďakujem. No, nebudem ťa zdržiavať. Uvidíme sa."
Zložíš hovor a vrátiš mobil do vrecka. Potom si všimneš Stephena ako zaujato okusuje pero a díva sa na teba.
"Čo?"
"Už chápem, čo na tebe Alex vidí. Mimochodom, jemu som spravil to isté, čo tebe na začiatku," uškrni sa zlovestne.
"Ukázal si mu škvrny?"
"Nechcel som mu povedať, kto si. Oboch som vás takto naťahoval," Stephen sa začne strašne smiať.
A je to nákazlivé.
"Ty si príšerný. Ako si to mohol urobiť?"
"Chcelo to nejaké vzrúšo a vy dvaja ste boli vhodný kandidáti."
"Ja ťa tak neznášam," zasmeješ sa.
"Ja viem, usmeje sa Stephen a niečo si zase zapíše.

-KONIEC