Písané žltou

17.5.

Sedíš v kresle na chodbe a padá ti hlava. Driemeš. Aspoň sa o to pokúšaš, kým na tvojom rameni nepristane niečia päsť.
"Čau! Tebe som nevidela večnosť. Ešte žiješ?" šteboce to dievča, čo vidíš druhý krát v živote.
"Povzbudzujúce, Pheobe, vážne." odvetíš ospalo a zamrvíš sa.
Viac sa zakuklíš do mikiny. Vonku je zatiahnuté, takže by Pheobe nemala mať blbé pripomienky ohľadom tvojej mikiny.
"Vieš, myslela som si, že Ed len žartuje o tom, že s tebou Alex chodí," sadne si vedľa teba.
Nevidíš jej spýtavý a doliezavý pohľad, lebo máš zavreté oči.
"Hmm, chodím s Alexom. Máš niečo proti tomu?" spýtaš sa nechápavo.
"Nie, nie. Čo by som mala mať proti tomu?" spýta sa nechápavo.
Otočíš na ňu neveriacky hlavu.
"No touchy-touchy. Alex je môj," upozorníš ju.
"Ak si ho chcela, mala si sa rozhýbať skôr."
"Ale prestaň. Aj tak by to nemalo zmysel. Má ma plné zuby," zaškerí sa.
"A navyše,  mal oči len pre teba," dodá a zatvári sa neurčito.
"Nedivím sa mu," povieš.
Znovu ťa udrie.
"Myslím to, že ťa má plné zuby," zasmeješ sa.
"Aha, okay. Máš štastie. Alex-nealex, zmlátila by som ťa."
"Jasné."
Vôbec ju nepočúvaš a vrátiš sa do ku kukleniu do Alexovej mikiny.
"Hej, nespi. Stephen ťa čaká, pamätáš?"
"Oh, jasné. Už idem," povieš rozospato.
Pozbieraš sa z kresla a pomaly sa došuchtáš dnu.

Stephen sedí v kresle, pri uchu má telefón. Vyzerá, že si ťa nevšimol, tak si len sadneš a čakáš. Po niekoľkých prehodených vetách sa na teba pozrie, usmeje sa a ukáže ti, nech minutku počkáš. Kým sa vyrozpráva, skoro zaspíš.
"Prepáč. Musel som to vybaviť. Ako sa máš?"
"Mám za sebou osť zaujímavý deň."
"Ale čo. Čo sa dialo?" spýta sa so záujmom.
Ukážeš na mikinu a než začneš hovoriť, Stephen ťa preruší.
"Alexova, že?" usmeje sa.
"Koho iného?"
"Jasné. Tak hovor," zasmeje sa.
"Dneska, asi medzi treťou a štvrtou hodinou. Ideme z nejakej učebne, v uchu mám sluchádko a tá otrava ide vedľa mňa a čosi hučí. Za nami. niekde vzadu, kričí nejaké dievča. Na niekoho volá. Nepoberám, lebo nepočujem. Zdrapí ma za rameno a otočí. 'Volám na teba.' povie. Určite sme sa videli na chodbe, ale neviem, kto to je, tak na ňu len civím. Zato Simma má furt čo povedať. 'Vy sa poznáte?  Z kade sa poznáte? Ako dlho? A kto to je?' trasie so mnou ako s hrkálkou. 'Dobre. Odplav.' neznáma ma zachraňuje a škaredo na ňu pozerá.  Potom sa už plne venuje mne. Zoberie ma bokom, lebo to decko je horšie ako stará drbna, a žiarivo sa usmeje.'Konečne ťa spoznávam. Alex o tebe básni.' 'Alex nevie básniť.' zasmejem sa. 'Ale počula som, že ty vieš.' 'Nejako nepoberám. Kto že si?''Josie. Alexova sestra.' Vtedy mi vybuchla hlavu a nemám slov. Nikdy sa o nej nezmienil. Vôbec sa nepodobajú. Nevybavujem si ju ani na žiadnej fotke z ich obývačky. Josie pochopí z môjho výrazu, že som mimo a zasmeje sa. 'Nevlastná sestra. Moja mama si vzala jeho otca a žije s nimi. Ja som tam zriedka, takže sme nemali veľa príležitosti sa vidieť. Tuším mám z toho ešte väčšiu radosť ako vy dvaja.''Z toho, že sme sa ešte nestretli?' 'Ale nie hlupáčik.' zasmeje sa a potom zvážnie. 'Neopováž sa mu ublížiť, je ti to jasné? V Alexovi sa ľahko číta. Budem vedieť, keď bude niečo zle.' prižmúri oči.  'Dám ti vedieť, keď budem plánovať rozchod. Aby si mala čas vykopať mi hrob. Budem ti môcť pomôcť  alebo máš na to ľudí?' ušklíbnem sa. Josie sa uchechce a nič viac na to nepovie. 'Dobre, ale chcem to vedieť prvá.' 'Prosím ťa. Nie som až taký bezcitný človek. Viem, že to bolí. A v najbližšej dobe to neplánujem.' 'Fajn, ale aj tak.' náhle zosmutnie a odvráti zrak. 'Fajn, Musím už ísť. Ešte sa uvidíme.' zmizne s úsmevom," dorozprávaš story dnešného dňa a pozrieš na Stephena.
Len kývne hlavou.
"Poznáš ju, že?"
Stephen prikývne a pootočí sa so stoličkou. Dlho mlčí.
"Alex ti nepovedal, prečo sem chodí, že nie?"
"E-e. Pýtal sa on mňa, ale ja jeho nie. Nevyzeral, že by o tom chcel hovoriť."
"Je mi to jasné," povie pomaly.
"Ak sa ho to opýtam teraz, povedal by mi to?"
"Ja neviem. Alex je nevyspytateľný."
"Fajn," povieš.
"Budeš sa ho pýtať?" spýta sa tázavo.
"Asi nie. Ale poviem mu o Josie."
"Prečo nie?"
"Nechcem mu otvárať staré rany. Ľudia v jeho blízkom okolí o tom vedia a sú z toho viac nešťastný ako samotný Alex. Aspoň to tak vyzerá. Možno mi to raz povie, ak bude chcieť," mykneš plecami.
"Podľa mňa by si... Mali by ste sa o tom porozprávať. Nech vieš, o čo ide," navrhne a ty len prikývneš.
Nechceš to viac rozpytvávať.