Písané žltou

14.4.

Čakáš, kým mamino auto úplne zmizne a až potom zmizneš za bránou. Vybehneš po schodoch a sadneš si ku oknu. Vyberáš si zošit a pozeráš na tých pár pozliepaných veršov včera zosmolených.
ČÍM TO JE, ŽE KAŽDÝ TVOJ POHĽAD MA ODROVNÁ
ČÍM TO JE, ŽE KAŽDÝ TVOJ POHYB NA DO POZORU UVEDIE
DOSTÁVAŠ SA MI DO HLAVY
KAŽDÝM DŇOM VIAC A VIAC
NECHCEM TO DOPUSTIŤ, ALE UŽ JE NESKORO
SI TAM, DOSTAL SI SA DNU CEZ MÚRY
A TERAZ SEDÍŠ NA TRÓNE  A OVLÁDAŠ MA
SPÚTALA MA BEZMOC
VŠADE VLÁDNE TVOJE SVETLO
KVÔLI TEBE NESPÍM
CHCEM ŤA SPOZNAŤ VIAC
TAK VEĽMI TÚŽIM BYŤ SVETLOM TVOJIM
AKO SI AJ TY MOJIM
BOJÍM SA, ŽE VYHASNEŠ
TVOJ POHĽAD PLNÝ SMÚTKU MA NIČÍ
UŽ NECHCEM HO NIKDY VIDIEŤ
CHCEM BYŤ PO BOKU TVOJOM
CHCEM BYŤ OPOROU TVOJOU
NEČAKÁM, ŽE MA DO ŽIVOTA SVOJHO PUSTÍŠ
CHCEM LEN...

Zasekneš sa. Čo vlastne chceš?
"Chcem len... Chcem len... Chcem len teba. Dofrasa!" prehadzuješ si tú vetu na jazyku.
Začneš si búchnať hlavu o stenu. Čo sa to stalo?
Začuješ smiech a keď sa pozrieš tým smerom, spadneš z parapety.
"Si v poriadku?" Stephen sa stále smeje.
Nechápeš prečo je tu aj on.
"Tak vstávaj. On ťa neuhryzne," Stephen do neho štuchne.
"Už pôjdem. Zatiaľ," rýchlo sa rozlučí.
"Maj sa!" zavolá za ním Stephen.
Keď vidí, že z tej zeme asi nevstaneš, príde k tebe.
"Vyviedol ťa z miery?"
"Nie," odpovieš okamžite.
"Len ma prekvapilo, že tu je. Nič viac," brániš sa a pritiahneš si nohy do sedu.
"Hmm, keď myslíš. Počuj, vieš, že v noci sa má spať? Vyzeráš hrozne," skonštatuje Stephen.
"Vďaka," ušklíbneš sa a ideš za ním.
"Tak, ako sa ti páčila Hodina 4?"
"Bolo to zaujímavé."
"Dobre. Prídeš aj nabudúce?"
"Kedy je?"
"Vždy prvý utorok v mesiaci." 
"Fajn. Tak asi hej?"
"Dobre. Teraz mi povedz, čo škola?"
"Mám zápis. Asi tri. A hrozí mi napomenutie."
"Kvôli čomu?"
"Ani neviem. Možno kvôli nepozornosti na hodinách. Triedny povedal, že zavolá mame, ak sa to bude opakovať. Nechcem, aby kvôli všetkému volali rodičom. Veď o nič nejde. Len kvôli pár blbým zápisom o nepozornosti. Nemôžem za to, že ta hodina bola nedostatočne zaujímavá."
"Snívaš o nich bez nich?" zasmeje sa Stephen.
"Nebolo to snívanie!"
"Kľud, kľud. Čo je s tebou? Si v poriadku?" spýta sa ustarostene.
"Ja nevime. Nemôžem spať. Myšlienky sa mi uberajú jedným smerom a nedajú mi spať. Neviem, čo sa to deje, ale nepáči sa mi to a chcem, aby to prestalo."
"Ako dlho toto už trvá?"
Nie dlho. Zatiaľ dva dny. Nechcem, aby to prerástlo do väčších rozmerov," povieš zúfalo.
"Dobre. Je to len chvíľkový stav. Hneď to prejde. Hneď to zmizne. Nemáš sa čoho báť," upokojuje ťa.
Len prikyvuješ. Tento pocit ťa zmáha. Tá bezmoc. A najhoršie je, že nevieš, čo ju spôsobuje. 

V miestnosti vládne ticho. Nechceš prehovoriť, lebo vieš, že sa neovládneš. Nechceš plakať. Chceš sa toho zbaviť, ale najviac chceš spať. Chceš zapadnúť do svojej postele a nevyliezť z nej. Chceš sa do nej schovať pred svetom.

Oprieš si hlavu o ruky a pritiahneš nohy k sebe.
"Chcem spať."
Stephen na teba pozrie.
"Dobrú noc," je všetko, čo povie.
Zavrieš oči a po chvíli vážne spíš.

Precitneš a snažíš sa zorientovať. Sedíš v kresle, máš cez seba prehodenú deku.
"Hej. Vitaj späť," usmeje sa Stephen.
Vonku je tma. Vyrovnáš sa a deka ti skĺzne na kolená.
"Koľko je hodín?"
"Krátko po siedmej večer. Je ti lepšie?" položí ti ruku na rameno.
Prikývneš.
"Fúch, dobre. Nevedeli sme ťa zobudiť," vydýchne si.
"My?" spýtaš sa nechápavo a otočíš sa.
Vo dverách stojí tvoja mama. Usmeje sa na teba.
"Asi by sme mali ísť."
Previnilo sa usmeješ. Ešte sa pozrieš na Stephena.
"Tvoja mama má pravdu. Musíš sa prespať. Ale potrebujem sa s ňou porozprávať. Počkáš na chodbe?" spýta sa.
"Jasné. Som OK. Vďaka. A, ehm, prepáč mi to," pomaly vstaneš a vezmeš si batoh.
"To je v poriadku. To sa stáva. Sadni si do kresla. Nebude to dlho trvať."
Prikývneš  a sadneš si na chodbu. Stephen sa na teba povzbudivo usmeje a privrie dvere. Sedí na stole a má na teba priamy výhľad. Medzitým, ako ťa po očku sleduje, sa rozpráva s tvojou mamou.

Vyberieš si zošiť a ledabolo ho niekde otvoríš.
VEZMI MOJU RUKU A VYVEĎ MA VON
VON Z MOJEJ  TEMNOTY, Z MOJHO SVETA
VEZMI MOJU RUKU A UKÁŽ MI SPRÁVNY SMER
SMER, KTORÝM SA MÁM DAŤ, ÍSŤ V ÚSTRETY TEBE
POTREBUJEM, ABY SI VZAL MOJU RUKU A SCHOVAL JU VO SVOJEJ
POTOM S TEBOU PÔJDEM KAMKOĽVEK
VIEM, ŽE ŽIADEN OHEŇ MA NESPÁLI
ŽIADNA RIEKA NEUTOPÍ
ŽIADEN VIETOR NEZLOMÍ
ŽE TVOJE OBJATIE MA PODRŽÍ
ŽE TVOJE RUKY OCHRÁNIA MA
VIEM, ŽE SOM TIEŽ SEBEC
ALE NEMÔŽEM DOPUSTIŤ, ABY ŤA MALI INÝ
BUDEŠ MÔJ 
BUDEŠ MÔJ POKLAD, CO STRÁŽIŤ TREBA
MÔJ VLÁDCA, ČO CHRÁNIŤ TREBA
LEGENDA MÔJHO SRDCA, ČO NIKDY NEUMIERA
BUDEŠ TEN, KTORÉHO PAMÄTAŤ SI BUDEM NADOSMRTI
TEN, CO ZBÚRAL MÚRY A POHOL HORAMI
TEN, ČO VYTESAL SVOJI TVÁR MNE DO KOŽE
TEN, ČO RIEKU ŽIVOTA OŽIVIL A SVETLO PRINIESOL
BUDEŠ MÔJ

"Ďakujem, doktor. Dozriem na  to. Nebojte sa," sľubuje mama a pomaly vychádza z dverí.
Nechápavo na nich pozeráš. Pozrieš spýtavo na Stephena. Sprisahanecky na teba žmurkne a rozlúči sa s tvojou mamou a následne aj s tebou.

"Čo ti chcel?" spýtaš sa cestou k autu.
"Že mám na teba dohliadnuť. Musíš ten mobil aj odložiť. Musíš chodiť viac von."
"Vonku sú ľudia."
"Presne o to ide, srdiečko," povie mama.
V duchu hromžíš, čo tým Stephen sleduje. O čo mu sakra ide?