Písané žltou

31.5.

Mamimo auto zastane pred bránou.
"Ešte počkaj," zarazí ťa mama.
"Čo?"
"Medzi nami dvoma vládne nejaká napätá atmosféra. Pôjdeme si po sedení niekam sadnúť? Chcem sa o tom porozprávať."
"Neviem. Sme dohodnutí s Alexom."
"Tak to presuňte."
"Nemôžem len tak zrušiť rande. Veď ma zabije. Konečne má voľný deň," odvetíš prekvapene.
"Rande? Vy... vy spolu chodíte?"
"Už asi mesiac," pobavene sa uškrnieš.
"Prečo to neviem?"
"Nepýtala si sa."
"Oh," je všetko, čo mama povie, než vystúpiš.
"Fajn. Maj sa," povieš svoju obvyklú vetu a zavrieš dvere.
Potom zmizneš v budove.

Keď vojdeš do kancelárie, Stephen sa okamžite začne smiať.
"Čo sa ti stalo? Prečo sa tak rehceš?" nechápavo sa posadíš a napravíš si golier košele.
Teraz už len počkať, kým sa Stephen prestane smiať.
"Prepáč, Len som si na niečo spomenul."
"Na čo také?"
"Alex mi povedal, že má piercing."
"Čo je na tom vtipného?"
"Opýtal som sa, či ho máš v pupku. On potom zčervenal a povedal, že v uchu."
"Oh," mierne zčervenieš aj ty.
"Ešte nejaké novinky?" uškrnie sa.
"No... Alex sa zoznámil s Laylou," vystrúhaš úsmev.
"To je pekné," povie ledabolo.
Ty sa zamračíš.
"Čo to má byť?"
"Čakám, kedy mi to povieš," odvetí pokojne.
"Poviem čo?"
"Novinky."
"Nemusíš hneď všetko vedieť," založíš si ruky na hrudi.
"Ale aj tak mi to povieš."
"Myslíme na rovnakú vec, o ktorej chceš počuť?" spýtaš sa podozrievavo.
"Asi hej. Čo myslíš ty?"
"Čo myslíš ty?"
"Narážam na ten cucflek na tvojom krku."
Okamžite si pricapíš ruku na krk.
"Aha, toto. To je bežné."
"Ako bežné?"
"Dosť," odvetíš nervózne.
Stephen nadvihne obočie.
"Spali sme spolu," povieš potichu a pomaly zložíš ruku z krku.
"Wow. Pecka."
"Hej, usmeješ sa.
"Začali sme to brať vážne."
"A doteraz ste nebrali?" Stephen posmešne nadvihne obočie.
"No, nie veľmi. Nebolo to... Také vážne."
"Čo ta náhla zmena?"
"Väčšia vzájomná dôvera."
"Čo sa stalo?"
"Uhm... Alex tak nejako prišiel na tú moju vec s nespavosťou. Bolo to vtedy, čo sme spolu spali. Boli sme u neho a obaja sme boli dosť unavení.  Zobudím sa tak o 2 ráno, pozriem sa pred seba a vidím jeho strapatú makovicu. A vyvolá to vo mne taký pocit, že všetko je v poriadku. Potom zase pokojne zaspím. Ráno sa ma Alex opýta, prečo mám v taške tie lieky na spanie, tak mu to poviem. A on ma len objíme a povie, že to je v poriadku a že ju tu pre mňa," usmeješ sa.
"Berieš tie lieky?"
"Ešte nie. Nosím ich so sebou len pre prípad. Ešte som..."
"Trochu sa bojím. Asi to nebol nejlepší nápad predpisovať ti ich," povie Stephen s miernou obavou.
Len na neho zdvihneš zrak a nejak špecialne sa k tomu nevyjadríš.
"A čo vaši? Už vedia o teba a Alexovi?"
"Mno... Hej. Oco minule vošiel do mojej izby a Alex sa tam promenádoval len v teplákoch, Bože, to bol trapas," zasmeješ sa.
"A mama?"
"Tá to zistila asi pred 20 minútami. Chcela si ísť niekam sadnúť, lebo má pocit, že je medzi nami napätá atmosféra. Tak jej hovorím, že nemôžem, lebo Alex ma zabije, ak zruším rande."
"No, aj to je možnosť , ako povedať rodičom, že má priateľa," zasmeje sa.
"Raz..." začneš pomaly.
"Raz sme sa bavili o tom, že keď to budem mať s čím porovnať, tak ti mám dať vedieť."
"Popravde to z tebe liezlo jak z chlpatej deky. Ale áno. Aké to bolo?"
"Neporovnateľné."
"Nebude to tým, že si ten prvýkrát nepamätáš?" podrípne Stephen s úsmevom.
"Prestaň," zasmeješ sa.
"Nie, nebude to tým."
"Tak čím to bude?"
"Tým, že je to Alex. Niekto, koho milujem."
"Hmm, to je vážne. Tuším, že už to nebudete brať na ľahkú váhu."
"Nie."
"A čo v škole?"
"Pamätáš sa na ten incident s tou malou holkou a bitkou? Jej brat Ashton, môj spolužiak, a jeho kamoš ma minule vzali von. Boli sme si zajazdiť. Bola to haluz."
"Socializuješ sa. Gratulujem," zasmeje sa Stephen.
"Tak nejako."
"A čo Slečna Ignorujem-ťa?"
"Stále ma ignoruje. Najnovšie sa tvári, že neexistujem. Potrebovala niečo vedieť a nikoho z našej štvorky sa neopýtala, ale opýtala sa dievčat v lavici za nami. Ja sedím za ňou," dodáš, keď vidíš Stephenov nechápavý výraz.
"Aha.  No, to musí byť strašné."
"Teraz už nie," uškrnieš sa.
"Dúfam, že ťa to veľmi nevzalo," zasmeje sa Stephen.
Ty len so smiechom pokrútiš hlavou.
"Už sa o nej nebavme. Mám jej dosť v škole. Minule sa ma tak hnusne opýtala, prečo si nesadnem dozadu a prečo doliezam za nimi."
"Neverím, že doliezaš práve za ňou."
"Nedoliezam. Ale Ashtom a Jace ma presadili zozadu k nim dopredu a Simma sedí s Jaceom v lavici pred nami. A ona je na tých dvoch závislá., lebo ju kŕmia a dávajú jej hrať PUB-G."
"Ty si teda vieš vybrať spoločnosť."
"No, veľmi by som sa nesmial na tvojom mieste. Ty si jedna z volieb."
"Podpásovka, Uško a poriadna."
"Čože?" začneš sa smiať nad svojou novou prezývkou.
"A ukáž mi tú tvoju rebelizáciu," Stephen vstane z kresla a prejde k tebe.
S pobaveným výrazom mu natočíš tvár, nech vidí tvoju náušnicu.

On však zbadá aj niečo iné a po pod nos sa uškrnie. Potom sa oprie o stôl.
"Ešte nejaké iné rebelstvá?" 
"Dve na deň nestačia?" nadvihneš obočie a rozcucháš si vlasy.
"Dve? Viem len o tej náušnici," namieta prekvapene.
"Nie. Hovorili sme aj o tej druhej záležitosti.
"Myslíš priznanie tvojej mame, že chodíš s Alexom?"
"Ešte iná vec. Netvár sa, že si zabudol. Ja sa nebudem opakovať," založíš si ruky na hrudi.
"Od keby máš tu vytetovanú slnečnicu?" usmeje sa a poklepká si namiesto pod  kľúčnou kosťou.
"Asi týždeň a pol. A vôbec, kam si sa to pozeral?" ohradíš sa pobavene.
"Zaujímal ma ten cucflek."
"Ten už si videl. Vážne, čo je s tebou?"
"Rozhodol som sa, že ti neuznám bod. Musíš mi to prerozprávať odznova."
"Stephen!" vyhŕkneš neveriacky.
"No čo? Si nespoľahlivý zdroj," vráti sa na svoju stoličku a pritiahne si tvoju zložku bližšie.
"Oh, tá nie je tvoja," povie si pre seba a siahne po tej tvojej na stole.
Tamtú zavrie a odloží bokom. Na vrchu si všimneš Pheobeno meno.
"Počúvaš ma?" ozve sa Stephen.
"Čo si hovoril?"
"Ešte nič. Len som mal pocit, že ma nepočúvaš."
"Hej, jasné. Tak čo?"
"Musíš začať hovoriť."
"Vieš prečo ma sem mama začala nútiť chodiť?" spýtaš sa namiesto toho.
Chodíš na sedenia k Stephenovi už dva mesiace. Stephen na teba zdvihne zrak.
"Zmenilo sa veľa vecí od nášho prvého sedenia, no na druhú stranu mám pocit, že sa nezmenilo nič. Práveže... všetko sa zhoršilo."
"Zhoršilo?"
"Moje stavy nespavosti. Manželstvo mojich rodičov. Všetko ide do kytek."
"Tvoja nespavosť..."
"Beriem tie lieky, čo si mi predpísal," zdvihneš pohľad do okna.
Na chvíľu máš pocit, že Stephen zbledne. Bez slova preglgne a čaká, kým budeš pokračovať.
"Spím celú noc, ale necítim sa potom dobre. Je mi zle. Neustále musím mať pri sebe vodu. Neviem chodiť rovno a stále padám."
"Vysaď ich," povie okamžite.
"Myslíš, že už som to..."
"Koľko tabletiek berieš?"
"Tri, podľa predpisu."
Stephen si zmorene  vzdychne.
"Máš ich tu?"
Prikývneš a vyhrabeš z batohu fľaštičku liekov. Podáš ju Stephenovi.
"Je prázdna. Ako často ich berieš? Nesmieš ich brať skôr ako s odstupom 15 hodín."
"Povedal si, že ich môžem užiť aj keď to bude nutné."
"Chceš sa tým predávkovať?! To nie je sranda."
"Ale keď ja nemôžem spať a ty si bol naštvaný, lebo nespím. Tak som... Vyzeralo to ako dobrý nápad," dodáš ticho.
Stephen chvíľu mlčí. Zadumane sa hraje s prázdnou fľaštičkou.
"Máš ich týždeň. Vieš si spomenúť na noc bez liekov?" pomaly na teba pozrie.
"Piatok. A neberiem ich týždeň. Beriem ich od pondelka."
"Je štvrtok!" skričí hlasno.
"Ja viem, ale..."
"Žiadne ale! Uvedomuješ si, že ti hrozilo predávkovanie? Mali sme dohodu!"
"Príliš to prežívaš. Som v pohode."
"Ani zďaleka nie si. Čo naša dohoda, ha? Predpokladám, že Alex to nevie," povie chladne.
"Nemôžem mu to povedať len tak. A vie o tých liekoch!" začneš zvyšovať hlas aj ty.
Stephen pení od zlosti. Nazúrene zoberie mobil.
"Čo to robíš?" podivíš sa.
"Volám tvojmu otcovi. Takto ťa nikam nepustím," nazúrene vyťukáva číslice.
"Netreba. Domov viem trafiť," povieš chladne a vstaneš z kresla.
"Tu si sadni," prikáže ti nazúrene.
No ty si len zaťato prehodíš ruksak cez plece.
"Tešilo ma, doktor Quinn."
Prvýkrát ho oslovíš tak oficiálne. Stephenom až trhne a prestane sa venovať telefónu.
"Nemôžeš odísť," povie skoro nečujne.
"Fajn. Maj sa," povieš nezaujato a otvoríš dvere.
"Neodchádzaj!" Stephen za tebou vybehne.
"Mal si mi pomôcť. A pozri kam to dospelo. Neprinutíš ma  zostať," odvetíš dosť hnusne.
Je ti jedno ako to v tej chvíli vyznie, proste to povieš.
"Môže sa ti niečo stať. Počkaj na otca," chytí ťa za zápästie.
"Bodaj by!" prskneš mu do tváre a vytrhneš mu ruku zo zovretia.
Otočíš sa a zbehneš schody dole. Domov ísť nemôžeš a ani nechceš. Prvé miesto, kde by ťa hľadali je u Alexa. Tam tiež ísť nechceš. Ideš teda na miesto, kde vieš, že ťa nikto hľadať nebude. Vyberieš mobil a vytočíš jej číslo.
"Čau Polly, si doma? Potrebujem sa niekde zašiť."