Písané žltou

5.5.

Dvere sú pootvorené, takže v pohode vojdeš dnu. Stephen stojí pri komode a hrabe sa v zásuvkách. Ani sa na teba nepozrie. Zvalíš sa do kresla.
"Bože, tento týždeň snáď nikdy neskončí," zaskuvíňaš.
Stephen sa uchechtne.
"Je zaujímavé, ako sa ti v priebehu hodiny obráti život naruby. Čo na to vaši ? Vedia to?" škerí sa, ale stále sa na teba nedíva.
"Nie je to zábavné. A nie, nevedia to. Nikto to nevie."
"Prečo ste im to ešte nepovedali?" zhíkne afektovane.
"Veď už je to týždeň!" 
"Zabúdaš, že celý ten týždeň bol a ešte stále je, Alex preč. Vráti sa až zajtra poobede," zahundreš, ale už sa nevieš dočkať až príde.
Je to iný druh nedočkavosti, ako keď ste boli priatelia.

Stephen sa zasmeje. Nechápavo na neho pozrieš.
"Pamätám sa, ako vravíš, že ste priatelia, tebe to takto vyhovuje a tak to aj ostane. Navždy, myslím."
"Na furt," zabrbleš si po pod nos.
Stephen pokračuje vo vyrývaní.
"A teraz sa tu ideš zblázniť od nedočkavosti, kedy príde. Nebolo to ani tak dávno, akoby pred týždňom," oprie sa rukami o komodu a zasnene sa pozerá na stenu.
"Ou, počkaj. Veď ono to bolo pred týždňom," zasmeje sa.
Znovu sa zamračíš.
"Ako to vyzeralo v pondelok ráno? Porozprávaj mi o tom," konečne sa na teba pozrie.
Jeho výraz je zhmotnená zvedavosť. No ty sa mračíš.
"Nič ti nepoviem."
"Jasné," zasmeje sa.
"No ták, povedz. Kto plakal?" ušklíbne sa.
"Nikto neplakal. Nerob z toho drámu. Išiel len na týždeň preč. On sa vráti." 
"Byť tebou, začnem trénovať zadržiavanie dychu," povie celkom vážne.
"Ha-ha," povieš sucho a zagániš na neho.
Stephen sa znov začne smiať. Sadne si do svojho kresla a uprie na teba pohľad. Rezignovane si vzdychneš a prerozprávaš mu pondelok ráno.
"Stojím pred oknom a čakám, kedy sa objaví vo dverách. Moje okno, jeho dvere," vysvetlíš.
"Zbehnem schody a bežím k jeho domu. Ide po tej štrkovej ceste s batohom a cestovnou taškou. S úsmevom dobehnem k nemu. Tiež sa usmeje. Mne je trápne a neviem, čo mám robiť, no on vie presne, čo robiť," pousmeješ sa.
Zdá sa ti to tak dávno.
"Vezmem mu tašku a spolu ideme na bus. Idem s ním hore k jeho škole. Je tam fúra ľudí a hluk. Dohadujeme sa o oslave. Alex z toho chce urobiť niečo prevratné a nechce pochopiť, že sa o to nestojím," pretočíš očami.
"Počkaj. Pamätaj si to. Prečo nechceš oslavu?" preruší ťa Stephen.
"Nie je to tak, že nechcem oslavu, ale nechcem, aby tam bol on. Oh, bože! To vyznelo hrozne. Nie tak to myslím. Chcem povedať, že nechcem oslavovať s ním. Ako vo veľkom. Ja mám inú predstavu o oslavovaní ako Alex."
"Jasné. Chápem. Pochopil som. Prečo nechceš?"
"Lebo... Ja neviem. Nechcem, aby tam bol. Všetci sa na neho budú pozerať a všetko sa pýtať a to nechcem. Chcem ho mať len pre seba. Nikomu ho neukázať."
Stephen sa pousmeje.
"Chrániš si svoj poklad. Nechceš ho rovno zakopať na záhrade?"
"Bývame v byte a od jeho kôlne kľúče nemám."
"Fajn, fajn. Pokračuj. Čo bolo po tej dohode?"
"Nič. Alex povie, že to doriešime, keď príde a ide odložiť tašku do batožinového priestoru. Ešte sa vráti rozlúčiť sa. Silno ma objíma. Parkovisko sa pomaly vyprázdňuje. Jeho kamaráti na neho volajú, nech už ide. Zakričí im späť na súhlas. Jeho kamaráti pomaly nastupujú, no on má čas. Nakloní sa ku mne a pobozká ma."
"Ako?"
"Dlho," zasmeješ sa.
"Ja neviem. Tak... Bolo to tak priamo a bolo mu jedno, že sa dívajú. Ostatne, mne tiež. Jeho kamarát ho schmatne za golier a ťahá ho do autobusu. Počkám kým autobus odíde a idem do školy. Potom stretnem Simmu a moja nálada je preč. Okolo druhej mi príde SMS, že sú namieste a mu chýbam."
"Vy dvaja ste na zožratie," Stephen sa zasmeje.
"A aký bol týždeň bez Alexa?"
"Prázdny a nudný."
"To sa dalo čakať. Inak, v utorok bola Hodina 4."
"Vážne? Úplne mi to vypadlo. Prepáč."
"To je v pohode. Nabudúce ti to pripomeniem," žmurkne7éoooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo
"Počkaj. Ty máš teraz dakedy narodky, že?"
"Konkrétne včera."
"Ohó! Všetko najlepšie!" zvolá.
"Eh, to je mizéria. Ani čokoládu nemám."
"To nevadí. Vďaka," zasmeješ sa.
"Takže cez víkend oslava?"
"Nie tak celkom. Včera bola oslava s rodičmi a cez víkend ideme s Coleom ku starým rodičom. Tam bude celá rodina a tak. Naši budú v robote. A to je to, čomu sa chcem vyhnúť. Chcem byť s Alexom, ale nechcem ho tam ťahať. Ešte mu to musím povedať. Uvidím, jak on. Záleží na ňom," pokrčíš plecami.
"Boli ste cez týždeň v kontakte?"
"Zvyčajne si píšeme okolo obeda, keď má čas a večer si voláme."
"Do ktorej?"
"Neviem. Vždy je už po polnoci, keď zaspáva na druhom konci linky," zasmeješ sa.
"Kedy tak chodíš spať?"
"Asi o hodinu zaspím," pokrčíš plecami.
"Ale spím. 4 hodiny, ale spím."
"Hmm, nejaké Výkriky hrôzy?"
"Uhm, včera jeden. Bolo to tak nadránom. Zdalo sa mi, že jeho autobus havaroval. Potom už len kričím."
"Bol to celý sen alebo len časť pred tým, ako začneš kričať?"
"Len ta časť. Vidím autobus, ako ide po ceste.  Do cesty mu vojde auto, vodič strhne volant a autobus sa zrazí s traktorom či čo to bolo. Ešte sa prekotí na strechu a potom sa zobudím. Začnem kričať."
"A teraz je to lepšie?"
"No, ešte ma spánok neprepadol, takže nevie. Ale asi hej," jemne sa zasmeješ.
"Mm-hmm. A čo víkend? Čo ste robili cez víkend?" hneď zmení tému.
"Hmm, to čo obyčajne v romantickej verzií," zasmeješ sa.
"Čiže?"
"Boli sme u mňa, počúvali sme hudbu, ležali na posteli, vzájomne sme sa hrali s rukami a vlasmi toho druhého," zasmeješ sa.
"A to si vaši nič nevšimli?"
"Nie. Vždy sme zašitý v izbe a počuť smiech. Nič zvláštne."
"Mm-hmm," Stephen pokývka hlavou.
"Yay! Chodíš s Alexom," zaškerí sa.
"Robí ti to radosť robiť si zo mňa srandu?"
"Radšej mi povedz, čo škola. Ako zvládaš chémiu?"
"Si vtipný. A dobre. Chémia mi už ide," zagániš  na neho  so smiechom.
"Žeby kvôli Alexovi?" uvažuje s úškrnom.
Tvoje líca naberú červenú farbu. Už sa ani nemračíš.

Schováš si tvár do dlaní.
"Argh! Za toto ťa neplatia," huhláš, na čo sa Stephen len zasmeje.
"Nech už je zajtra," zatiahneš zúfalo a oprieš sa o kreslo.
"Čo ešte v škole? Stojí ešte?"
"Hej, hej, ešte hej. Čo také? Oh, už viem. Začínam sa baviť so spolužiakmi, aby mi ten oxidant dal pokoj."
"A zaberá to?"
"Nie, stále sa na mňa lepí. Ona si dneska zmyslela, že v piatok ideme po škole s ostatnými na pizzu. Ako keby nás niekto pozval," dodáš s tichým smiechom.
"Simma sa pozvala sama. A mňa tiež."
"Keď ju tam ostatný nechceli, prečo to hovorili pred ňou?"
"Nehovorili. Lenže ona, keď počula slová 'pizza' a 'piatok po škole', pozvala sa sama. A potom mi nariadila, že idem s ňou, pretože nikam nechodím. Pff, blbosť."
"Máš už plán?"
"Hej, neísť."
"To znie jednoducho," zasmeje sa Stephen.
"Aj je. Dúfam, že to výjde," zaškeríš sa.
"Fajn. A čo doma?"
"Uh, nič moc. Niečo sa deje. Mama je nejaká divná. Minule smrdela pánskou voňavkou a rozhodne nebola otcova."
"Takže si myslíš, že tvojho otca podvádza?"
"Asi najskôr. Ale neviem to naisto."
"Možno len tvoj otec zmenil voňavku," mykne plecami.(
"Možno," odvetíš neprítomne.
"Ehm, a čo Malý princ? Čítaš?"
Prikývneš.
"Práve niekde oškubuje ruže."
Stephen sa zasmeje.
"Som na teba hrdý. Čítaš."
"A je to tu zase," pretočíš očami, ale zasmeješ sa.
Stephen sa tiež zasmeje. Potom sa zamračene pozrie na tvoje tričko.
"Čo je?"
"Čo to máš na tričku?"
"Kde?"
"Dole pri leme," nahne sa cez stôl.
Vystrieš tričko pred seba.
"Och, toto," nervózne sa zasmeješ.
Stephen obíde stôl.
"Iba krv."
"Čo sa ti stalo?" nadvihne obočie a skenuje tvoju tvár.
"Išla mi krv z prsta. Nič hrozné," ukážeš mu obviazaný prst.
"Och, ta čo?"
"Takto dopadol môj pokus o nakrájanie pomela."
"Au," sykne.
"Hmm."
"A bolo aspoň dobré?"
"Ani neviem. Zjedol mi ho Cole a Ella skôr, než sa mi naskytla možnosť ochutnať. Niekto musel aj upratať, vieš?"
"Jasné, jasné," zasmeje sa.
"Inak, kto je Ella? Bratova frajerka?"
Pokrútiš hlavou.
"Ella je bratova najlepšia kamoška. Coleova frajerka sa volá Polly. Viem, že kvôli Elle sa Cole rozišiel so svojou bývalkou. Bola príliš žiarlivý typ."
"A ty žiarliš?"
"Na koho?" prekvapene na neho pozrieš.
"Na Alexových kamarátov."
"Nie. Prečo? On tiež nerobí scény, keď ma vidí s niekým z partie," vysvetlíš s nechápavým výrazom.
"Takže ste v pohode?"
"Hej," zasmeješ sa.
"Dobre. Tak v tom pokračujte," zazubí sa.
Vyprskneš do smiechu. Stephenovi začne vyhrávať mobil. Natiahne sa po ňom.
"Psst. Buď ticho," zaženie sa po tebe rukou a príjme hovor.
"-Ahoj zlato... Ešte som v práci. Za hodinu končím... V obchode? A čo má kúpiť?... Aha, okay. Jasné."
"Že ju pozdravujem," smeješ sa.
"Jasné," zachechce sa Stephen.
"A ešte že ďakujem za čokoládu."
"Kušuj už," zasmeje sa Stephen.
"-Nie, to nebolo na teba. Tá kytka len proste nechce sklapnúť... Hej, presne. Teraz tu je..."
Stephen sa odpichne od stola a postaví sa čelom k oknu. Hraje sa so žalúziami.
"-Mm-hmm, mm-hmm. Vážne? Tak to sa teším... Mm-hmm. Už sa neviem dočkať... Tiež ťa ľúbim. Pá zlato."

Otočí sa a s úsmevom položí mobil na stôl.
"Vy dvaja ste na zožratie," použiješ na neho jeho vetu a zaškeríš sa.
Zaženie sa po tebe rukou.
"A nie som žiadna kytka. Som Klišé," povieš naduto.
"Prepáč, Slnečnica, už nie si."
Zasmeješ sa.
"Dobre, choď už. A dávaj si pozor."
"Fajn. Maj sa," zamávaš mu a odídeš.

Sadneš si na obrubník a zapáliš si. Potom vyberieš mobil a prečítaš si SMS-ku.
Alex: Konečne izba. Chýbala mi tak veľmi ale ty mi chýbaš viac zajtra sa uvidíme napíšem ti keď budeme vyrážať
Ty: Tiež mi strašne chýbaš uži si posledný de§ bezo mňa lebo potom ťa už nikam nepustím