Písané žltou

21.4.

"Mám problém! Mám sakra veľký problém! Idem sa z toho zblázniť. Mmph! Musíš mi pomôcť!" vtrhneš bez ohlásenia dnu.
Za stolom sedí Stephen a pokojne sa krúti na stoličke. Už ťa čaká. Meškáš. Ideš neskoro a on si myslí, že vie prečo. No nič ti na meškanie nepovie.
"Od toho som tu. Tak o čo ide?"
"Mám z toho taký pocit, že sa to schiľuje zlým smerom. Veľmi zlým smerom. Prišla k nám na chémiu praktikantka. Zdrží sa ešte ďalší týždeň. Bola veľmi ochotná, že keď niečomu nechápeme, zastavte sa za mnou po hodine, dohodneme si schôdzku," napodobňuješ praktikantkyn hlas.
"Takže, doučko z chémie?"
"Chémia! To je presne to slovo!"
"Prečo tak vyšiluješ? Nič s ňou nemáš, nie?"
"A dúfam, že to tak aj ostane," prenesieš a vyčerpane si sadneš do kresla.
"Prepáč že ten príchod."
"Zvykol som si," mykneš plecami a odpichne sa od operadla.
"Tému škola máme za sebou. Čo doma?"
"Nič zvláštne. Chodím viac von. Už mám za sebou prvý trapas s Alexovými rodičmi," zaškeríš sa.
"Ale čo. Čo sa stalo?"
"Hneď po tom, čo ma mama vyženie von, začnem uvažovať kam sa zašijem. Keď sa nudím, nikde dlho nevydržím. Tak chodím hore-dole ulicou, až mi niečo napadne. Veselo si nakráčam k jeho domu, býva o ulicu ďalej, nie je to ďaleko, no snáď bude doma. Zazvoním a čakám. Otvorí mi jeho otec. Pozdravím sa a potom sa zaseknem. Akosi totiž neviem jeho meno. Jediná možná alternatíva je spýtať sa, či je jeho syn doma. V duchu sa modlím, aby sa neopýtal ktorý. Na moje šťastie sa zasmeje, pozve na do chodby a chvíľu na to sa vráti aj s ním. To už vyzerám ako paprika. Obaja sme prekvapení, že čo tam robím, ale dopadne to dobre," zaškeríš sa nakoniec.
"Ako to, že ti nepovedal svoje meno už v utorok?"
"A čo ja viem? Pamätám sa na to, ako vravel, že musí ísť na autobus a ja na to, że nikam nepôjde, kým mi nepovie svoje meno. A on bol taký, že sa ešte rozmyslí, či pôjde."
Stephen sa zasmeje.
"A ako je možné, že vieš kde býva?"
"Prišla po mňa mama a odviezli sme Alexa domov. Oh, a Asi dve noci dozadu som... Povedzme, že vtedy nikto nespal."
"Prečo? Súkromná diskotéka?" zasmeje sa.
"Záchvat. Aspoň tak to nazvala mama. Pamätám si len, ako sedím na posteli a kričím a Cole ma objíma a húpe mnou. Neviem, čo sa mi snívalo. Proste kričím."
"Už sa ti to niekde stalo?" zvážnie.
"Nie."
"Čo bolo potom? Keď prestaneš kričať ešte zaspíš?"
"Podarilo sa mi zaspať. Možno to bolo tým, že so mnou ostal Cole. Ani neviem ako a proste spím."
"Nepamätáš si nejaké útržky, predtým než začneš kričať? Nejaký zvuk, podnet?"
"Práveže nič. Bolo to tak zrazu. Ako keď ťa kopne elektrický prúd," mykneš plecami a čakáš na Stephenovu reakciu.
"Možno to bolo spôsobené tým m, že sa niečo v tvojom živote zmenilo. A teba to vydesilo."
"Nechcem to skúmať," rozmachneš sa.
"Dobre, tak to nechajme na teraz tak a ak by sa to opakovalo, vymyslíme tomu názov."
"Ty všetko prekrútíš na srandu," zasmeješ sa a súhlasíš so Stephenovým návrhom.
"Dobre, poďme sa zaoberať niečím iným. Bude to nudné, bude to sprostosť a bude to strata času, ale bude to sranda," Stephen sa odpichne od stola.
Otvorí zásuvku na komode a vyberie štós papierov. Otočí ich čelom k tebe a položí ich pred teba.
"Škvrny!" zvolá prehnane.
"Škvrny?" začneš sa smiať.
"Došli ti nápady, tak vytiahneš otrepanú klasiku?"
"Nie, len to bolo v rozpyse. Kecám. Mali sme to robiť na prvom sedení, ale veľmi sa mi do toho nechcelo. A asi by sme sa teraz takto otvorene nerozprávali," pousmeje sa.
"Tak poďme na to. Čo tu vidíš?" buchne papiermi o stôl.
"Škvrnu."
"Nič viac?" zasmeje sa.
"Atramentovú škvrnu."
"No Tak! Trochu kreativity."
"Hmm, čo ja viem? Motýľ?" tipneš.
"Hej, motýle sú bežné," odloží snímok nabok.
"Pfff, že by tiger?"
"Každý tam vidí dačo iné. Ale zvieratá sú dobré. Pokračuj," položí snímok líčok dole.
"Nejaká mačka, asi tiger."
"A na tejto?"
"Motý-ýľ", zatiahneš so smiechom.
"Všimol som si, že niečo píšeš. Čo to bolo?"
"No, motýľ to nebol."
"Báseň?"
"Asi najskôr. Občas niečo také zosmolím."
"Čo ťa inšpiruje?"
"Ľudia v mojom živote. Občas sa nechám uniesť a... Kvet... A píšem o tom, čo chcem aby sa stalo. Dobre, stáva sa mi to často, hlavne v poslednej dobe," vysvetľuješ a medzitým odpovedáš, čo ti pripomínajú škvrny.
"Ako dlho je 'v poslednej dobe'?"
"Nejaký mesiac."
"Hmm, mesiac. A o kom píšeš? Koho si predstavuješ vo svojej budúcnosti a predstavách?" Stephen odloží ďalší fľakatý papier.
Len neurčito mykneš plecami.
"Len pár ľudí v mojom živote. Nič prevratné. Nebodaj máš typ," zasmeješ sa, keď zbadáš Stephenovou zamyslený výraz.
"Ani nie. Len niekto z tvojho života. Môže to byť hocikto. Nepoznám veľa ľudí z tvojho života," odpovie, no ty z jeho odpovede vycítiš, že myslí na jednu konkrétnu osobu z tvojho života, ktorú pozná.
Nič na to nepovieš. Nemáš v pláne potvrdzovať mu predstavy. Začneš si dávať pozor na každé slovo. Stephen sa začína nebezpečne približovať pravde. Aj keď ty stále nevieš, či to je pravda alebo len chvíľkový stav.
"Ďalší kvet," povieš.
"Hmm. Minule sme sa bavili o kvetoch. Teda skôr o tom, čo má tvoje sympatie," zasmeje sa a odloží snímky.
"Uvažoval som... Prečo sú tvoje obľúbené kvety žlté."
"Lebo žltá je moja farba. Ľudia v čiernom oblečený majú najžiarivejšiu myseľ. Pamätáš?" pripomenieš mu.
"Pamätám, ale to nie je to, čo som chcel. Prečo práve slnečnica? Čo ťa na nej upútalo?"
"Proste sa mi páči. Nie je na nej nič zvláštne, ale predsa je tam čosi extra. Možno je to tým, že má v strede semienka, ktoré môžeš zjesť," zasmeješ sa.
"A je žltá. Presne ako princové vlasy."
"Už čítaš?" spozornie a pousmeje.
"Pokúšam sa, ale neviem sa začítať. Je tam veľa prebytočných slov."
"Musíš to prehrýzť. Jay! Čítaš knihu. Teším sa z toho."
"Ty máš z toho ešte väčšiu radosť ako ja. Kľudni hormón."
"Počkaj, keď ju dočítaš. Potom ešte len budem musieť krotiť emócie," zaškerí sa.
"Si neskutočný," začneš sa smiať.
"To aj ty. Len obmedz tie cigarety. Stále ťa s nejakou vidím."
"Každý máme nejaký zlozvyk."
"No, to sa Alexovi páčiť nebude," prenesie akoby mimochodom.
Zoberie snímky a vráti ich do zásuvky.
"Alex to vie," povieš.
"Hej, ja viem. Veď sme ťa videli," pripomenie.
"Šmírovali ste ma z okna a ani ste sa nesnažili byť nenápadní," vytkneš so smiechom.
"Nevadilo nám, že nás uvidíš. Boli sme radi, keď si si nás všimol."
"Vás sa nedalo nevšimnúť. Len neviem,  prečo ste neotvorili okno a nezakričali za mnou. Už by to malo iný účinok."
"Alex sotva stál na nohách. To som nemohol riskovať," zasmeje sa.
"Má strach z výšok?" zaškerí sa.
Stephen neodpovie. Nepovie ti nič o Alexovi. Len sa usmieva.
"Nepáči sa mi tento tvoj výraz. Schovaj to."
"Nie," spokojne sa krúti v kresle a uškŕňa sa.
"Beriem späť. Si hrozný. Prečo to robíš?"
"Nič nerobím. Čo by som robil?" spýta sa nevinne.
Potom sa zasmeje a ten výraz zmizne z jeho tváre.
"Ako často si s Alexom?"
"Ja neviem. Nie sme spolu stále," zložíš si ruky na hrudi a otočíš hlavu bokom.
"Nie, neurážaj sa. Len sa zaujímam."
"Neurážam sa. Keď sa niečo zmení, dám ti vedieť."
"Dobre. Dobre, to budem len rád."
Nechápavo pozeráš na Stephena. Nechápeš, čo s ním je. Prečo mu tak veľmi záleží na tvojom vzťahu s Alexom?
"Tvoje dohadzovačské skilly sú na nič," povieš na oko urazene.
Na to sa Stephen len zasmeje.
"Asi by som sa ako dohadzovačka neuživil."
"Ale psychiater si dobrý."
"Vďaka. Mám na to papier," vyhlási hrdo.
Zasmeješ sa a pokrútiš hlavou.
"Ako to ide v škole? So spolužiakmi myslím."
"Dobre. Ani nevedia, že existujem. Teda, okrem Simmy," pretočíš očami.
"To je tá otrava?"
"To je presne tá. Je príšerná. Je otravná a nevyspelá," frfleš.
"Akoby ty si bol nejaký dospelák," zasmeje sa Stephen.
"Nie tak to myslím. Ja viem, že som decko a správam sa detinsky, ale ona je iný level. Keď niečo nechápe, žiada vysvetlenie s trpezlivosťou a neodradnosťou 5-ročného decka! Jej to proste nevysvetlíš raz. Musíš na 18 razy a vždy iným spôsobom. A ani tak to nepochopí. Privádza ma do šialenstva. A zúfalstva. Som chodiace zúfalstvo," zdôrazníš.
"A nič nepomáha. Nič. Správaš sa k nej milo? Zle. Správaš sa hnusne? Zle. Odpovedáš? Celé zle. Neodpovedáš? Bombarduje tá otázkami! Keby ona bola zbraň, nepriateľ sa radšej sám odstrelí, než aby mal padnúť do zajatia. Je ešte horšia ako poisťovací agent!"
Stephen sa zasmeje.
"Až tak?"
"Ver mi. Ešte horšie. Ona má snáď solárnu, veternú, vodnú aj elektrickú energiu. A-a ešte čosi navyše. Vidíš? Chodiace zúfalstvo!" ukážeš na seba.
"Prestaň sa smiať! To je vážne!" naštvane na neho pozrieš, keď vidíš, že sa baví.
"Prepáč, Slnečnica, príde mi hrozne vtipné, že práve z toľkých ľudí v triede si vybrala práve teba."
"No, tebe to príde vtipné, ale ja tomu nerozumiem. Nechápem to decko."
"Prečo je tak veľmi upnutá na teba?"
"Nie je na mňa upnutá! Baví sa aj s inými ľuďmi, jasné? Len ja som furt ten, čo padne za obeť a vie všetko, čo sa jej stalo a stane. Hej, vie predpovedať budúcnosť, ak by si mal záujem," dodáš sucho.
"Nie, vdaka. Takto mi to vyhovuje," ušklíbme sa Stephen.
Podľa jeho výrazu súdiš, že si ťa bude doberať. Pozrieš na neho pohľadom, či to musí byť

"Ale ty to skús. Možno sa stane niečo mystické," mávne rukami.
"Áno? A čo také? Napríklad, že prespím celú noc? Alebo mi dá pokoj?"
"Čo ja mám vedieť? Je to tvoj život a tvoje rozhodnutia, čo ovplyvnia tvoju budúcnosť. Rob tak, aby neskôr nebolo, čo ľutovať. Užívaj život. Ži. Rob to, čo chceš. A kašli na ňu. Kašli na to, čo vraví. Ak to lezie na nervy, pošli ju do kytek. Buď s ľuďmi, s ktorými chceš byť, nie s ktorými musíš," žmurkne na teba.
Len sa pousmeješ.
"Vďaka, Stephen."
"A teraz choď. Sentimentu sme si užili dosť. Rady do života, ktorých sa držať nebudeš, ale chcel som ti ich povedať, som ti dal. A teraz choď žiť."
Zasmeješ sa.
"Žiť? Ja? Tá kde," zastaneš pred dverami a pobavene na neho hľadíš.
"Pamätaj. Tak, aby nebolo čo ľutovať," upozorní ťa z kresla.
"Toto bolo asi to najviac vážne sedenie, ale sme doteraz mali. To si musím zapamätať."
"Ty motor," zasmeje sa Stephen.
"Fajn. Maj sa," výjdeš z dverí.
Na lavičke vidíš sedieť svojho nového kamaráta. Má na sebe modrú mikinu, nie žltú, ako keď ste sa prvýkrát stretli.

Pousmeješ sa a kyvneš mu na pozdrav.
"Ahoj, Alex."
Zbehneš schody, výjdeš z budovy a sadneš si na obrubník pred bránou. Zapáliš si. A potom, ako vždy zavoláš máme, že je koniec a čakáš ju.