Láska A Nenávisť Od Seba Nemajú Ďaleko (Dokončené)

5/ prebudenie a zabúdanie

Pomaly som otvorila oči, no ohromilo má silné svetlo v miestnosti, v ktorej som bola.

,,Ona sa prebudila, je hore!" zakričal niekto. Nepoznala som ho, no jeho hlas...  akokeby mi bol povedomý.

Keď sa mi podarilo zaostriť, zistila som, že pri mojej posteli je šesť osôb.

,,K-kto si?" spýtala som sa osoby, ktorá to povedala.

,,Nepamätáš si ma ?" vikríkla osoba vystrašene.

,,Nie nepamätám hh. A prečo by som mala?" spýtala som sa trochu neisto.

,,Som. Tvoj. Brat." povedal.

,,Aha..." povedala som a do očí sa mi nahrnuli slzy, lebo som si nepamätala na vlastného brata. Neviem čo sa stalo, že   v tejto miestnosti nikoho nepoznám.

,,Čo sa stalo?" spýtam sa teda.

,,Ty si to nepamätáš? Bol metlobalový tréning a na spoluhráča letela dorážačka. Ty si pred neho vletela a lopta ťa trafila do hlavy." vysvetlil.

,,Aha a kto sú tí ľudia okolo?" spýtala som sa pre istotu.

,,Ja som Rose Weasleyová, jedna z tvojich najlepších kamarátok." povedalo dievča s ryšavými vlasmi a dlhými nechtami.

,,Ja som tvoj otec." povedal muž s poeroxidovo-bielymi vlasmi a čiernom obleku.

,,Ja som tvoja mama." povedala krásna žena s hnedými kučeravými vlasmi.

,,Ja som Lili Potterová, tiež tvoja najlepšia kamarátka a Roseina sesternica." povedalo druhé dievča s ryšavými vlasmi.

,,Nóóó a ja som James Potter, Lilin brat." povedal mladý Potter.

,,A prečo si tu?" spýtala som sa ho.

,,Nóóó ja som ten, ktorého mala trafiť dorážačka, ale ty si pred mňa vletela hh." vysvetlil mi.

,,Aha, tak to máš šťastie, inak by si skončil ako ja." povedala som a pousmiala sa. On sa chvíľu tváril nechápavo, ale potom sa usmial tiež.

,,Nóóó a kedy by ma mali s tadiaľ pustiť?" spýtala som sa ošetrovateľky.

,,Ešte deň si tu poležíte ale vyučovať sa začnete až po Vianociach. Na Rokforte ale ostať môžte." odpovedala mi z ťažka.

,,A vy, čo tu stojíte poďte preč, môžu tu ostať len rodičia a brat." dodala ešte.

Keď už polovica z ľudí odišla s ostal už len môj brat Scorpion (?) a rodičia, prišla ku mne mama a objala ma.

,,Veľmi si nám chýbala." povedala a vyzerala, že na niečo spomína.

,,Ako dlho som bola mimo?!" spýtala som sa, tak hlasno, až ma s toho bolela hlava.

,,Nooooooo, omdlela si 11.10. a teraz je 3.12.. hh." povedala s divným podtónom hlasu.

,,Aha... Mohli by ste prosím odísť, potrebujem si pospať." spýtala som sa ich, oni len prikývli a odišli.

Hneď na to som upadla do spánku...

Taaak a je tu ďalšia kapitola💕 tešte sa na ďalšiu.

PS: Je mi ľúto Oliv. Sama som nechcela, aby to tak dopadlo.😭