Chuť krvi na jazyku // Side effects

Tomorrow'll be better than today. Maybe

Po nádherne strávenom večeri plnom smiechu, hojdania sa, vyjedania sladkostí, objímania sa, lúčenia sa aj s pár slzami a ku koncu pozorovania hviezd sa vybrali títo dvaja tínedžeri späť do domu. Bol už neskorý večer. Dalo by sa už povedať, že to už bola hlboká noc. Vo vzduchu bolo cítiť svieži horský vzduch nesúci smrekovú vôňu. Mesiac spolu s hviezdami slabými striebornými lúčmi ukazoval dvom tínedžerom cestu smerom k domu. Kráčali pomalým krokom a rozprávali si pri tom zážitky ktoré spolu zdieľali od doby, kedy sa Adam ukázal v sídle.

,,Alžba, pamätáš sa, ako po mne Dorka hodila kvetináč?" Alžbeta sa pri tej spomienke začala smiať na celú záhradu. Jej zvonivý smiech bolo určite počuť až ku domu, no aj napriek tomu, že už bola hlboká noc, ani jeden z nich to nijako popravde neriešil.
 ,,Hej hej, chudák." S pobavením v hlase si utrela slzy smiechu a poľutovala staršieho chlapca. ,,Vidno ti ešte tú jazvu?" opýtala sa ho so zaujato podvihnutým obočím.           
    Spomínala si na to, ako sa Adam a jej o štyri a pol roka staršia sestra, (tá, ktorá vedie v Mexiku drogové kartely a transport "liekov" po celom svete) nemali v láske. Títo dvaja sa teda dosť často provokovali, tak ako to samozrejme robia všetci tínedžeri v ich veku. Chceli jednoducho nejakým "nenápadným" spôsobom vyprášiť toho druhého z domu.
     Aj keď by nemali, radi jeden po druhom hádzali veci rôzneho druhu. Od ceruziek až po spomínané kvetináče z terasy. Niekto by si povedal, veď ale ako si môže začať mladší chlapec z nejakej rodiny vojakov, ešte ku tomu s nejakým "záznamom" kričať do dcéry Cappa famiglia... Jenoducho. Nikto o tom nevedel, iba Alžbeta, ktorá s nimi strávila celé svoje detstvo. A hlavne, nikto to neriešil. Len jeden raz Adam Dorotheu tak vyprovokoval, že dievča po ňom hodilo kvetináč a "nedopatrením" mu rozbila hlavu. 

 ,,Samozrejme! Tá už nezmizne!" povedal, odhrnul si vlasy a hlavu naklonil tak aby na jazvu Alžbeta dovidela. ,,Ouuu." sykla a jemne po jazve prešla rukou. Jazva sa tiahla v zadnej časti temena a mala takmer 10 centimetrov. Dievča sa nadvihlo na špičky, aby dovidela na jeho temeno. Aj keď sa starší chlapec zohol, stále to nebolo dostatok na to, aby na to videla poriadne. Keď sa jej, ale naskytol pohľad na vlasmi zakrytú jazvu, na tvári sa jej zjavila bolestná grimasa a vyšlo z nej tiché syknutie, akoby mala rovnakú jazvu aj ona a v bolesti s ním súcitila.

        ,,Betka! Adam! Poďte už dovnútra! Je neskoro a Betka zajtra odchádza." Tak predsalen už aj služobníctvo sa dozvedelo túto "šťastnú" správ ... pomyslela si Alžbeta, keď započula hlas jednej zo slúžok. Obaja si ťažko povzdychli a znovu sa dali do kroku. Kráčali v tichosti až prišli ku domu. Adamovi ešte pomohla uložiť všetky veci na poriadok a vybrala sa do izby. Ešte pred odchodom z miestnosti sa otočila a Adama pritiahla do silného objatia. Chlapec sa nad tým slabo usmial a privinul si ju bližšie k sebe. 
    Stáli tam v objatí, dokým sa Alžbetka so lúčiacimi slovami neoddialila .,,Tak dobrú noc. Vidíme sa o-...asi 2 roky. " smutne sa na neho usmiala a on jej smutný úsmev opätoval. Ruku položil na jej vlasy a pár krát ju po nich poťapkal. Obidvaja mali slzy v očiach. Adam sa sklonil a daroval jej jednu malú pusu do vlasov. Oči pri tom nechal privreté a v mysli sa modlil, aby sa jeho malej sestričke nestalo. Nebola jeho pokrvnou rodinou, no už to tak jednoducho bral. Potom sa už Alžbetka vybrala hore schodmi. Horúce slzy si už našli cestu von z jej očí a pomaly stekali dolu bucľatejšími líčkami až na zem. Boli to slzy bolesti, smútku a strachu. Nevedela, čo ju čaká.

    Keď otvorila dvere do Pevnosti zasvietila svetlo a rozhliadla sa po miestnosti. Nad posteľou na poličke sa už nenachádzala žiadna elektronika, skriňa s oblečením bola poloprázdna. Na prvý pohľad by sa zdalo, že izba vyzerá stále rovnako, ale dosť vecí v nej chýbalo. Aj keď sa nebalila do veľkého kufra ako predtým jej sestry, stále si brala so sebou veľa vecí. Pohľadom zavadila o krabičku stále ležiacu na jej posteli. Dnešný večer jej ostane v pamäti už navždy. Znovu sa jej vhnali slzy do očí. Už je neskoro, otvorím si ju inokedy. Pomyslela si a krabičku, ktorú už držala v rukách rýchlo schovala do ruksaku, ktorý bude mať pri sebe behom letu. Zobrala do ruky mobil a kukla na obrazovku 01:31  9. August . Pol druhej ráno.
   Oči sa jej od únavy pomaly zatvárali. Prezliekla sa do pyžama, ktoré tvorili legíny a väčšie tričko. S unaveným výrazom a ešte stále mierne červenými očami zalahla do postele, kráľovského rozmeru. Zajtra je nový deň.
 
Ako sa hovorí, treba dúfať, že zajtrajšok bude lepší než dnešok ...
 Dúfala...