Ženská mafia

🔪15

Prebrala som sa celá mokrá, pretože na mňa niekto vylial vodu a ten niekto stál predo mnou. Chcela som sa rozbehnúť a vyraziť mu za to čo spravil, no nemohla som nič. Bola som pripútaná ku stoličke a na ústach som mala pásku. Oproti mne sa vyškieral muž, čo ma postrelil. Dovtedy som si neuvedomovala že som postrelená a až v tejto chvíli som sa pozrela na svoju ruku. Na šatách a na celej ruke som mala zaschnutú krv. Skúsila som pohnúť ramenom. Pichľavá bolesť mi prešla celou rukou a ja som zvraštila tvár do krivej grimasy. Budem si to musieť previazať, aby som mohla utiecť.

"Dobré ráno princeznička. Ako sa ti páči tvoja komnata?"

Nemohla som rozprávať keďže som mala prelepené ústa a tak som na neho iba hodila hnusný pohľad. Neviem čo sa včera stalo, ani kam ma postrelili po druhý krát, prečo mi nikto z našich nepomohol a podobné otázky mi celý čas behali po rozume.

Príde mi Zara na pomoc? Preberie po mne mafiu keď ma tu zabijú? Nie, to sa nestane. Prežijem to a postupne každého potom zabijem. Musím sa odtiaľto dostať. Ten muž ktorý tu bol, odišliel a zamkol ma tu. Pomykala som sa na stoličke aby som zistila kam som druhý krát postrelená. Pálila ma celá hruď, takže myslím že tam som to schytala.

Poobzerala som sa po izbe. Je to niečo ako pivnica. Aspoň tak mi to pripadá. Schody vedú hore a vyzerá to tak že som na najnižšom poschodí, je tu chladno, nie sú tu okná, je tu ťažký zatuchnutý vzduch a pach smrti. Budem bojovať za to aby som sa odtiaľto dostala a aby som to prežila.

Chcela som zistiť či mi aspoň neostala zbraň v kožuchu, ale ani ten nemám na sebe. Nemám pri sebe nič čím by som sa mohla dostať z tohto mizerného miesta. Ruky mám zviazané za chrbtom. Napadlo mi, že pri sebe stále nosím hodinku. Dokázala som si ju nahmatať. Je to inteligentná hodinka, do ktorej je zabudovaný malý pilník na kov, kamera pomocou ktorej ma Elliot sledoval a malý nôž. Je v nej zabudovaný aj alarm a telefón, takže môžem zavolať Zare. Nechápem ako si ju mohli nevšimnúť, ale som za to rada.

Nevyzeralo to že by sem ešte niekto dnes prišiel a tak som začala pilníkovať lano. Dúfam že to bude fungovať. Začala som pomaly, aby som zistila či to vôbec funguje a aby som neprišla o ruky - boli stočené. Tento nepríjemný pocit a potreba prestať som prekonala len tak, že som si vravela ako rýchlo odtiaľ vypadnem. Na počudovanie to fungovalo a ja som si vyslobodila jednu ruku. Ruky som stiahla k sebe a snažila som sa uvoľniť ich, keďže boli v kŕči. Keď už som s nimi mohla fungovať, zapla som na hodinke alarm, ktorý ich doma upozorní na to že žijem, moju polohu a budú vedieť že potrebujem zachrániť. Do niekoľkých sekúnd mi pípala kamera a prichádzajúci hovor.

Zdvihla som a šeptom som hovorila s mojou hodinkou.

"Som uveznená v ich pivnici. Potrebujem tu čo najviac ľudí, potrebujem aby ste ma odtiaľto dostali."

"My vieme Debby a hliadkujeme rozmiestnení v okolí. Už sme zamerali tvoju presnú polohu, ale potrebujeme aby si nám aj ty pomohla. Privolaj na seba pozornosť. A hlavne hodinka je jediný spôsob ako sa s tebou spojíme. Prosím ťa chráň si ju, nechceme o teba prísť."

"Dobré neboj sa. Mám tu lano ktoré som mala na rukách, s tým by sa dalo uškrtiť ochranku. Idem na to buďte pripravený na útok."

Hodinku som si strčila pod šaty, postavila som sa na bok dverí, lano som chytila do ruky a začala som pišťať a kričať na plné hrdlo.

"Aaaaaaa je tu myyyyš!! Pomooooc! Aaaaaaaaaaa"

Párkrát som kopla do dverí a počula som ako sa otvorili dvere a niekto pomalým krokom s poriadnym dupotom išiel dole.

"Čo tu jačíš? Zbláznila si sa?! Veď ohluchnem!"

Zakričal na mňa a otvoril dvere ku mne do pivnice. Rýchlo som zareagovala a lanom som ho začala škrtiť. Vytiahol si z vrecka nožík a porezala mi nohu, no to mi nebránilo a priškrtila som ho ešte viac. Konečne začal lapať po dychu a omdlel. Vzala som si nožík, ktorým má porezal, odrezala som si kus jeho trička, ktoré som priviazala na ranu na nohe, ale aj na rameno a otočila som sa ku schodom. Vyšla som hore a porozhliadala som sa po chodbe. Nikto na nej nebol a tak som sa mohla presunúť ďalej. Nemohla som s poranenou nohou veľmi utekať, preto som dúfala že nikoho nestretnem. Oproti mne, neďaleko vchodových dverí bol záchod a oproti vchodovým dverám bola včerajšia miestnosť. Ukryla som sa na záchode a zašepkala som do hodinky svoju polohu. Chcela som tu počkať kým sa moji ľudia z mafie dostanú do vnútra, no bohužiaľ niekto chcel použiť záchod. Pozrela som sa nad seba kde bola vetracia šachta, no vôbec neviem kam vedie a zbytočne by som si to urobila ťažšie. Na stene za mnou bolo okno. Vyškrabkala som sa na neho, no viedlo do kuchyne a tak bola moja jediná možnosť počkať v šachte nado mnou. Potichu som sa sa do nej natrepala, ani neviem ako sa mi to podarilo bez akéhokoľvek zvuku a čakala som. Hore v šachte mi začala znova krvácať ruka, no už som to nemala ako zastaviť.

Počula som ako niekto spoza dverí hovorí aby som sa už konečne vytrepal von. Po chvíli som začula už aj druhý hlas.

"Niekto je na záchode, keďže je zamknuté, no nikto sa neozýva ani neotvára."

"Tie dvere sa zasekávaju. Minule bol niekto predo mnou zamknutý a keď som vošiel dovnútra ja, zamklo sa to automaticky. Toto bude ten istý prípad, len tam nikto nie je. Použi šrubovák. Tým to otvoríš."

Obaja od dverí odišli, ale ja som ešte zostala hore. Vedela som prečo to robím. O pár minút sa vrátili a otvorili dvere. Ten muž potom vošiel dovnútra, samozrejme spravil čo potreboval a ja som bola rada že som ďalej a nemusím to vidieť a konečne odišiel a zavrel za sebou dvere. Počkala som ešte 10 minút a potom už som počula ľudí z vonku.

"Útočia na nás!"

"Ta mrcha utiekla. Zabite ich ja ju chcem naspäť!"

Zakričal niekto a ja som bola ticho a vymýšľala som ako sa odtiaľto dostanem s poranenou nohou a dvoma strelnými ranami. Z budovy by to nebol až taký problém, horšie bude dostať sa z tejto malej vetracej šachty do ktorej som ani neviem ako vyliezla.

Zapípali mi hodinky a ja som si ich vybrala zo šiat.

"Som na záchode pri vchode vo vetracej šachte."

"No dobre tak skús potichu vojst do chodby kde ťa obránime, ale fakt to nesmie byť hlučné."

Hodinku som vrátila pod šaty a pomaly som si otvorila dvierka na šachte a chcela som sa pohnúť dopredu. Bohužiaľ sa šachta zrazu celá prepadla a ja som spadla na zem. Moja hlava narazila presne do záchodovej misy, ktorá sa po mojom páde rozbila. Bola som cela mokrá, mojich zranení bolo každú chvíľu viac a namiesto tichosti toto bolo až priveľmi hlučné.

Otvorili sa dvere, niekto ma zodvihol, vzal ma na ruky ako nevestu a niesol ma niekam preč. Nevidela som kto to bol, pretože som mala rozmazaný celý obraz. Niečo mi tieklo po tvári, mne sa zatvárali oči a pomaly som zaspala.