Ženská mafia

🔪14

Menšie drevené dvere, ktoré sa otvárali smerom k nám sa dokorán roztvorili a my sme vstúpili do vnútra. Hneď ako sme vošli, dvere sa zabuchli a my sme sa ocitli v obrovskom priestore s hlasnou ozvenou. Z vonkajšej strany sa to zdalo ako malá izba, ale opak je pravdou. Je to obrovská miestnosť, kde by sa vošlo kľudne aj 150 ľudí. V strede tejto miestnosti boli tri stoličky otočené smerom k stene. Pravdepodobne pripravené pre nás. Na stene sa premietalo logo ich firmy. Boli to tri modré vtáky, ktoré rozpínali krídla a vyzerali, akoby leteli priamo na nás.

Ladným a pomalým krokom sme prešli bližšie. Všade sa ozývalo len klopkanie mojich lodičiek. Sadli sme si na stoličky a čakali sme nejakú prezentáciu. No nič sa nedialo. Po dlhej chvíli sa konečne spustila jemná melódia a prezentácia sa pohla na prvý slajd, ktorý bol prázdny.

"Robíte si zo mňa dobrý deň?!" skríkla som

"Nie. Prepáčte ale predtým nám to fungovalo. Asi to budú technické problémy."

Po jeho vete pridali hlasitosť a melódia sa ozývala všade. Po chvíli k nám zozadu niekto pribehol a chytil mi ruky. Silno som kopla nohami a rozhodila rukami, no pomohlo to len na chvíľu. Schmatli ma a snažili sa zviazať mi ruky, ale mykala som sa a tak sa im to nedarilo. Nestihla som sa ešte ani poriadne poobzerať či dať signál Elliotovi, keď sa zrazu niekto spomedzi útočníkov rozbehol oproti dverám a otvoril ich. Zistila som, že to je jeden z našich ľudí. Spoza dverí už vybehli moji ľudia a boli pripravení na všetko.

Rozdelili sa. Niektorí prišli pomôcť mne a ostatní si vzali na starosť dnešných útočníkov. Začali sa mlátiť. Keď ma vymanili z ich zovretia, zaostrila som na zadné dvere kde bol pohyb.

Videla som, že ten ťuťmák v obleku sa snaží ujsť zadnými dvermi. Vytiahla som si pištoľ z kožucha a strelila som mu do nohy aby sa nedostal ďaleko. Veľmi to nepomohlo, pretože skákal ďalej a preto som vystrelila druhý krát, čo ho okamžite zastavilo.

Všetci sa otočili za výstrelom a nevedeli čo sa deje. Väčšina útočníkov už ležala na zemi so zakrvavenou tvárou a tí, čo tam neležali boli v náručí mojich ľudí. Zvládli sme to bravúrne a ja som išla po jediného postreleného a dotiahla som ho aj spolu so šoférom na jednu zo stoličiek. Posadili sme ho a spútali lanom, ktoré bolo nachystané pre mňa.

Keď bol zviazaný, namierila som mu zbraň na hlavu a opýtala som sa prečo to urobil.

"Lebo ja chcem prebrať všetku zodpovednosť za firmy v Sydney."

"To by si musel byť lepší ako ja, čo ako pozerám nie si." ukázala som rukou okolo seba

"Som a vždy som bol!"

"Na to že si postrelený a zviazaný máš ostrý jazyk."

"To si ešte nezažila to najlepšie zo mňa - vraždenie."

Zasmiala som sa na tom čo povedal a pokračovala som.

"Vieš ja by som ťa ušetrila. Možno by si ešte niekedy bol k niečomu dobrý. Napríklad by si mi mohol vynášať odpad alebo také niečo. Ale zhrňme si to. Oklamal si ma, snažil si sa zabiť ma, samozrejme nevyšlo ti to, snažil si sa utiecť ale ani v tom nie si dobrý a ešte si aj namýšľaš, že si najlepší. No tak zostáva posledná vec. Posledné želanie?"

"Otoč sa." povedal a usmial sa

Vedela som, že tam bude niekto stáť a pokúsi sa ma zabiť, no neplánovala som sa otočiť. Otočili sa všetci ostatní a začali strieľať. Ja som sa len postavila za toho v obleku a pošepkala som mu, že nie som hlúpa a nenaletím na tieto jeho primitívne hračky. Strelila som mu guľku rovno do hlavy a on odkvecol. Spoza neho som si všimla ako vyhrávame a tak som sa hrdo postavila.

V tej chvíli som pocítila pálenie na mojom pravom ramene. Niekto na mňa vystrelil. Pravdepodobne mi chcel zasiahnuť srdce ale to sa mu na prvý krát nepodarilo. Vystrela som druhú ruku a chcela som na daného človeka vystreliť, no nevedela som kto to bol. Až po chvíli som si uvedomila, že nemám zakrvavenú ruku z predu, čo znamená že ten kto ma postrelil bol šikovný a prišiel zozadu. Chcela som útok vrátiť, no než som sa stihla otočiť postrelili ma druhý krát a ja som spadla na zem a pustila zbraň z ruky. Druhý pokus sa im už vydaril a ja som stratila vedomie.