Ženská mafia

🔪3

Vracala som sa domov zo stretnutia s Elliotom a všimla som si, že niekto sedí na lavičke v záhrade. Nevytiahla som zbraň, proste som si pomaly nakráčala k dverám. A keď vravím pomaly, tak myslím naozaj pomaly.

Prešla som po chodníku, dala som si kľúče do dverí a najpomalšie ako som len vedela, som otočila kľúč.

Vchádzala som do dverí, no predtým než som vošla a zavrela ich, zastala som. Neotočila som sa k záhrade. Stála som otočená k dverám a čakala som nejaky pohyb v záhrade - žiadny neprišiel.

"Budeš tam ešte dlho sedieť?" opýtala som sa osoby v čiernom

"Kým ťa neuvidím mŕtvu."

"Tak to poď ďalej a ubytuj sa, pretože to tak skoro nebude."

"Čo ak by tu sedel niekto kto by ťa chcel prepadnúť? Tiež by si ho pozvala do vnútra?"

"Áno. Ale ty nie si niekto. Ty si Zara a spoznám ťa aj na kilometre ďaleko. Tak ideš?"

"Aká si si mnou istá. Počkaj až ti poviem to čo plánujem. Istota ťa prejde." musela sa veľmi ovládať aby zadžala smiech

"Povieš mi že ti leziem na nervy a následne vytiahneš zbraň ktorú budeš schovávať za chrbtom a zabiješ ma? Nech sa páči. Dvere sú pre teba otvorené."

Aj cez to čo som práve povedala svojej veľmi dobrej kamarátke som sa nezasmiala. Bolo to vážne ťažké, ale začala s tým ona. A ja stále vyhrám. Na toto mi už neodpovedala, pretože sa začala nekontrolovateľne smiať a utiekla do domu. A ja som ju v oboch veciach nasledovala.

Síce sme mafiánky, ale stále máme dušu a radosť zo šivota. A k tomu máme zajtra deň voľna.

~~~

"Máš ešte to víno?"

"Nie, práve sme dopili posledný pohár, ale v chladničke mám ešte otvorenú fľašu červeného."

Zara práve vyletela zo sedačky, akoby ju koplo 3000 voltov. Taká rýchla nie je ani pri tréningoch. Asi viem ako ju budem motivovať.

"Vezmem si aj ten biely jogurt. K čomu máš uvarenú ryžu?" nestihla som ani otvoriť ústa a Zara už urobila krok aby sa dostala k rúre

"Načo sa pýtaš keď automaticky otváraš rúru?"

"Rečnícka otázka. Dám si kúsok kuracieho a naberiem aj tebe. Jogurt ti nechám na horšie časy."

Na toto som už neodpovedala, pretože mi zapípali hodinky na ruke. Otvorila som si svoj notebook a rozklikla som si svoje zmenšené kamery.

Elliot prišiel domov. Kamera pred jeho domom zaregistrovala dve osoby. Pán si priniesol spoločnosť.

Aká pekná žena. Je to čašníčka ktorá nás dnes obsluhovala. Presviedčal ju asi poriadne dlho. Dúfam že nemá žiadnu zbraň na stole, alebo za opaskom. Nebolo by vhodné keby to videla. Vyzerá že je taká...krehká? Myslím, že to je správne slovo.

"Na ponúkni sa."

"Núkaš ma v mojom dome s mojím jedlom?"

Po tejto otázke na mňa Zara hodila pohľad v ktorom bola ukrytá otázka "nie je to jedno?" a venovala sa ďalej svojmu jedlu a obrazovke mojich kamier.

"Toto je ten Elliot? Pekná baba. Jeho frajerka?"

"Nemá frajerku. Toto dievča bolo dnes našou čašníčkou a on ju zbalil."

"To je môj človek."

"Áno. Presne ako ty." povedala som jej s ironickým prízvukom a pretočila som pri tom očami

~~~

Dlho sme sa rozprávali, zabávali a pri tej zábave sme niekoho našli.

Bavili sme sa s kamerami a svetlami. Prepínali sme svetlá a sledovali kto ako zareaguje. Väčšina sa zľakla, niektorý utekali, iný si kľakli na zem a traja z nich sa dokonca modlili.

Len jedno dievča ostalo v kľude a zaťalo päste. Čakala kedy na ňu niekto vyskočí z tmavej ulice a ona mu uštedrí silnú ranu.

Zapáčila sa mne aj Zare a hneď sme si ju vyhľadali. Jej osobný profil vyzerá dobre a myslím, že sa na ňu trocha zamerám.

Našla som si o nej len pár základných vecí a zvyšok urobí Elliot.

Sledovala som ju cestou domov a pár krát som ešte zablikala svetlami a pri jej dome som ich úplne vypla. Neprejavila žiadnu známku strachu. Všimla si väčšinu kamier, ktoré boli mestské. Naše sú veľmi dobre ukryté a nie je šanca aby si ich všimol okoloidúci.

~~~

U tejto máme výhodu. Má 19 a býva sama. Otec ich opustil a jej mama zomrela. Zrazil ju vlak. Vraví sa, že ju tam niekto postrčil a preto je teraz Stela taká opatrná. Áno volá sa Stela na to som asi zabudla. Toto mi zatiaľ postačí vedieť.

~~~

Mám plán. Nebudeme si mapovať jej dom, nebudeme sa k nej zakrádať, neodchytíme si ju v noci. Najprv si o nej zistím úplne všetko a potom...to sa všetci dozvedia potom.

"Zara zavolaj šoférovi aby po nás prišiel, ale nie limuzínov."

Vydala som rozkaz a vošla som do svojho šatníka. Otočila som sa k ľavej stene a pozrela som sa na čierne veci. Automaticky som išla k nim, no spomenula som si na svoj plán.

Moje kroky sa presmerovali k stene napravo odo mňa. Boli tam úplne obyčajné veci na bežné nosenie. Dala som si na seba čierne nohavice a siahla som po čiernom croptope. Pozrela som na seba do zrkadla, ale nebolo to čo som práve teraz chcela mať na sebe. Takže som si vyzliekla tričko, vrátila som ho na miesto a posunula som sa o pár krokov ďalej. Pred mojimi očami sa ocitlo biele tričko so špagátovými ramienkami. Presne to čo som chcela.

Obliekla som si ho a pozrela som sa na seba do zrkadla. Z toľkého cvičenia a hlavne boxovania sa mi postava pekne vypracovala a čosi sa tam črtá. Toto biele upnuté tričko to ešte viac zvýrazňovalo.

Pri dverách sa objavila Zara a oznámila mi, že auto už je dole. Tiež bola prezlečená. Povedala som jej nech si dá niečo normálne, nie na únos. Zara má u mňa doma pár svojich vecí, pretože tu často prespáva. Na sebe mala oblečené čierne nohavice a biele tielko so špagátovými ramienkami. Myslíme rovnako.