Prišla som do Elliotovej nemocničnej izby ako obvykle. Stále sa neprebral a tak ho chodím navštevovať. Vstúpila som do izby s malou nádejou, že bude hore. No to, čo som videla bol najhorší pohľad.
Nemocnica bola nezvyčajne prázdna. Dvere pootvárané a nikde ani noha. Napadlo mi, že možno majú niečo vážne v inom krídle nemocnice. Na recepcii som sa nezastavovala, šla som hneď do Elliotovej izby. Otvorila som dvere a radšej by som bola, keby som tak neurobila. Po pohľade do izby sa mi stiahol žalúdok a mala som pocit, že urobil štyri kotrmelce.
Elliotove lôžko bolo celé krvavé, ani stopa po bielych obliečkach na ktorých spával posledný týždeň. Krv sa do nich vsiakla a tak mali červeno-bordovú farbu. Čo sa nevsiaklo, kvapkalo na zem v neprirodzenom množstve. Keď stratí človek toľko krvi, nie je šanca na prežitie. Až vtedy som si uvedomila, že som sa ešte nepozrela na neho. Srdce mi vynechalo zopár úderov, keď som videla, čo mu niekto vyviedol. Ten pohľad by som nedopriala nikomu. Nevedela som čo mám robiť a iba som sa rozplakala.
Nohy a ruky mal odrezané od vlastného tela, na hrudníku mal vyrezané iniciálky jeho mena a zo srdca mu trčala malá, krátka dýka. Tvár mal skrivenú a dokázala som z nej vyčítať bolesť. Ústa mal prelepené, asi preto, aby nekričal keby sa náhodou prebral. Neviem ako dlho som sa na to telo pozerala, či to bolo pár sekúnd alebo dokonca niekoľko minút. Nemocnica bola úplne prázdna a tak sa nemal kto zaujímať o to, ako silno som vykríkla a vyvrátila obsah žalúdka do umývadla. Bolo to, akoby mi niekto vypálil dieru do srdca. Cítila som bolesť. To bol moment, kedy som si uvedomila, čo sa vlastne stalo. Chcela som k nemu prísť a zachrániť ho, lenže telo ma neposlúchlo. Akonáhle som spravila krok k lôžku, kolená sa mi podlomili a ja som spadla rovno do mláky krvi. Do Elliotovej čerstvej krvi. Nevládala som sa postaviť. Ležala som tam, bolestivo vzlykala a kričala som, čakala na niekoho kto príde a pomôže. Vyslovovala som jeho meno, no on ma už nemohol počuť.
Zrazu som pocítila jemný dotyk na dlani. Zdvihla som hlavu v nádeji, že nejakým zázrakom... Elliotove telo ožilo. Bola to však len jeho krv, kvapkajúca z lôžka. Teplá, červená tekutina mi padala do dlane a vnímala som ju, až kým sa mi pohľad nerozmazal. Privrela som zaslzené oči a uvoľnila celé telo. Nevnímala som už nič, pretože sa mi zničil svet. Pretože muž, ktorého som vnímala inak ako iných mužov, bol zavraždený na nemocničnom lôžku. Pretože som nemala silu nájsť vinníka. Pretože som nepozbierala svoje sily a neuctila som Elliotovu pamiatku.
ESTÁS LEYENDO
Ženská mafia
AventuraSú najhorší a zároveň najlepší. Ľudia ich nenávidia. Ale oni sú šťastní a bohatí. Čo viac si želať? Majú ochranu až kým nezostarnú. O ich blahobyt bude postarané aj po smrti. Som vodca tejto mafie - ženskej mafie. Som Debby Petingsnová.
