Camp

Náramky na pamiatku

YANG:

Absolútne som nečakal, že mi také niečo povie. Myslel som si, že to cíti rovnako a určite mi vyhovorí svadbu s Nicky. A on namiesto toho odchádza a hovorí mi to až teraz...

Postavím sa od neho čo najďalej, ale stále tak, aby som naňho aspoň báj okom videl.  Ale potom sa spamätám a otočím sa späť naňho.

"Netušil som, že máš v domovine nejaké problémy..." poviem zamyslene.

"No o tom vlastne nevedel nikto..." poškriabe sa na zátylku. A to ma zarazí ešte viac. Pretože sme si hovorili v gangu úplne všetko... Všetci... A teraz zrazu chce odísť.

"A aj povieš aké? Možno ti s chalanmi pomôžeme..." potľapkám ho po ramene. Predsa mi nemôže takto odísť. Ja ho len tak nenechám odísť!

"To musím zvládnuť sám..." povie a moju ruku na jeho ramene jemne stisne a dá ju dole. Čo ma, ale viac zarazilo bolo, že on nebol ten, ktorému sa začali červenať oči - bol som to ja. 

Otočil som sa mu chrbtom a vybehol som z vlastnej izby so slovami: "Prepáč, ale zabudol som, že sa mám ešte stretnúť s Nicky... Počkaj tu na mňa nech to potom rozoberieme!"

Musel som odtiaľ vypadnúť nech sa deje čo sa deje. A skutočne som išiel za Nicky. Pevnejšie som uchopil krabičku. Nechcel som jej to povedať takto v zhone, ale budem musieť odísť. A prídem asi až vo svadobný deň. 

"Ty si chcel fakt toto spraviť?!" zamračí sa na mňa Nicky, hoci viem, že je to iba naoko.

"Neprerušovať!" zasmejem sa a teda pokračujem.

"Ako som už hovoril. Ponáhľal som sa za tebou, aby som sa vyhol Tsubakimu. Lenže najväčší šok nastal, keď som ťa tam nemohol nájsť."

Vošiel som k Nicky do izby. Avšak tam ani nebola. Niečo tu absolútne nesedelo. A ja som nemohol prísť na to čo.

Zakryté závesy a poodchýlené dvere od šatníka.

Ona je taká perfekcionistka, ktorá by si asi nenechala ani len o milimeter poodchýlené dvierka. Nie to ešte, aby ich nechala tak poodchýlené.

Podišiel som teda k jej šatníku a nazrel som dnu. Celý bol prázdny. Až na jednu jedinú krabicu, ktorá je položená uprostred toho šatníka na stolčeku. Podídem k nej a pozriem sa na ňu.

Na krabici je okrasným písmom napísané moje meno.

Čo najopatrnejšie ju zodvihnem do rúk, akoby v tom bola bomba... Pomaličky dávam preč veko a nazriem dnu.

Vnútri nájdem malú krabičku, do ktorej sa normálne dáva svadobný prsteň. Dosť ma to zarazí - no kvôli obrovskej zvedavosti odhodím veľkú krabicu a puzdierko čo narýchlejším pohybom otvorím. V ňom nájdem čierny pletený náramok s jej menom a USB.

Zabehnem späť do mojej izby, aby som si okamžite pozrel čo je na ňom. Potrebujem to okamžite vedieť!

Sadnem si na stoličku a zapnem notebook. Pripadá mi to ako večnosť počas toho ako sa zapína, a tak sa pootočím na stoličke ako malé decko na kolotoči. A až vtedy si všimnem, že Tsubaki tu už nie je.

Hádam sa nešiel pobaliť a neodišiel... To mi predsa nemohol spraviť... Zrovna dneska sa musí všetko kašlať... Ako okolo otca, svadby, Nicky a teraz sa k nim pripojil aj Tsubaki... Vážne fantastické...

Notebook sa konečne zapol a ja som neváhal a snažil som sa čo najrýchlejšie zistiť čo sa ukrýva na tomto tajomnom USB.

Na celom úložisku bol len jeden jediný priečinok a aj na ňom bolo moje meno. Hneď som ho rozklikol.

Dostal som sa k jednému videu a ďalšiemu priečinku, v ktorom sa nachádzalo pár videí a fotografií.

Najskôr som si rozklikol to prvé video, ktoré bolo uložené pod názvom vysvetlenie. To ma docela zarazilo. Predsa len som nevedel aké vysvetlenie sa dozviem.

Na obrazovke sa mi objavila Nicky. Mala vypnuté vlasy do copu a  na sebe oblečené čierne tielko, a tak som mohol vidieť ako mala posiate ramená a krk modrinami. Na pravom pleci mala priložený uterák a okolo krku mala nepeknú podliatinu akoby od lana. Vyzerala ako živá mŕtvola... A to som ju videl iba približne od pol pása na hor.

„Práve teraz je sobota..." pozrie sa na svoje hodinky, ktoré odo mňa dostala. „ No skôr nedeľa ráno. Sú dve minúty po polnoci. Práve som sa vrátila z jedného docela nepríjemného stretnutia. Ako presne môžeš vidieť." troška odokryje uterák, aby si skontrolovala svoje zranenie. Sykne od bolesti a mňa to zabolí aj za ňu.

"Pravdepodobne sa so mnou dneska ani nestretneš. Budem sa baliť a dnes o polnoci odídem. Možno sa ešte niekedy uvidíme. Ale potrebujem ťa ochrániť. Musíš mi veriť a dôverovať aj naďalej. Potrebujem si poriešiť svoje vlastné problémy, ktoré ma z minulosti dobehli. A nechcem, aby si mi s tým vôbec pomáhal alebo tak. Raz sa určite vrátim... A dúfam, že sa mu konečne vyznáš... Hlavne ten prsteň, ktorý ti dal otec... Mal by ho dostať skôr on ako ja... Viem, že si tak moc v našu svadbu nedúfal... Vlastne ani ja nie... No a presne preto som urobila tieto náramky..." zodvihne svoju ľavú ruku tak, aby som videl jej zápästie, na ktorom sa vynímal biely pletený náramok s mojím menom. Uterák odloží bokom a zo stola zodvihne rovnako zaplatený náramok, ale v čiernej farbe s jej menom. Presne ten, ktorý teraz držím v ruke.

"Aby si na mňa nezabudol... Ani ja na teba nikdy nezabudnem a určite rada sa niekedy ešte zastavím... Ale až to bude bezpečnejšie... Hlavne pre vás... Musím vás ochrániť... Nech ste aspoň vy šťastní... A z otca si nič nerob... Zvládnete to spolu... Hlavne to netreba vzdávať hneď na začiatku... A Boh vás ochraňuj, ak sa vrátim a nebudete spolu!!!" zasmeje sa.

"A Tsubaki zo zvyšnými chalanmi majú náramky v mojom stolíku... Len to treba obozretne hľadať..." podotkne ešte s úsmevom na tvári a v tu ranu ustrnie a ja tiež. Započujem ako sa niekto snaží dostať do jej izby.

"Ak toto prežijem, tak sa zastavím, hneď ako si všetko vyriešim... Sľubujem!" a obrazovka ostane čierna v tom momente ako niekto rozvalí dvere