Camp

Rozhodne náhodou!

NICKY:

Au... Ten hrozný kráľ blbcov!
Vymrštím sa do vzduchu bez jeho ponúkanej ruky a pristanem v Chrisovom objatí. Obmotám si okolo jeho pásu nohy až si ich za jeho chrbtom prekrížim. Hlavu mu zaryjem do krku a okolo ramien si pre hodím ruky, aby som sa nejako udržala. Keď nájdem ako taký balans, začnem Chrisa jemne škrabkať po chrbáte. Za čo mi je odozvou jeho vrnenie na znak toho, že sa mu to páči... A ak prestanem, tak to asi neprežijem... 

"Bol  by som nanajvýš rád keby takto strávime pokojne aj celý deň.... Ale... Tak trochu mi ho začína byť ľúto..." pošeptá mi do ucha.

To ma neskutočne moc naštve. Zoskočím z neho, podarujem mu nešťastný pohľad a otočím sa jemu, a vlastne všetkým čo tam sú, chrbtom.

"Nechajte ma na pokoji... Chcem byť sama..." poviem zlomeným hlasom a lusknem prstami.

Existuje len jediná osoba, ktorá ma môže vypočuť v každej situácií... Avšak má to iba jedinú chybu... Býva v Číne...  Yang Lee...

Ocitnem sa v jeho izbe, kde sa vyvalím cez celú posteľ a čakám naňho. Občas mi skĺzne cez líce drobná slzička. Čo si absolútne nevšímam a taktiež nemám za potreby ich utierať.

Zrazu sa rozvalia dvere a do izby vojde Yangov gang.

Všetci sa na mňa zarazene pozrú a rozbehnú sa ku mne, aby ma čo najtuhšie  objali. Ale viete... Keď vás začne objímať asi 10 ľudí... A vy sedíte na posteli... Tak to tak trochu vyzerá divne... Akoby oni tvorili môj hárem...

"Hej! Už stačilo! Musím sa porozprávať s Yangom..."

"Kde vlastne je?" spýtam sa najbližšej osoby, ktorou je Tsubaki - pravá ruka Yanga.

"Vyhnal nás z jeho pracovne hneď potom ako sa tam objavil nejaký cudzinec... Teda aspoň pre mňa... V živote som ho nevidel... Chápeš to?! Len tak vyženie celý gang preč... A to iba kvôli nemu... A ešte akoby toho bolo málo... Povedal, že tam s ním bude najbližšie dve tri hodinky... Takže sme si sem mali ísť niečo zahrať... Normálne mám extrémne nervy z toho..." povie až nakoniec iba zaškrípe zubami, takže nám všetkým naskočí husia koža.

"A vôbec nevieš ako sa volá? Alebo tak?" spýtam sa úplne nahnevaná. Prišla som ho navštíviť a on mi ho niekto preberie... Taktiež zaškrípem zubami.

"Nemám ani tucha... A vlastne... Ako si sa sem dostala?" nahne hlavu nabok a zodvihne obočie.

"Keďže som sa chcela dostať k Yangovi bez toho, aby som stretla jeho rodičov... Tak sme si spravili naše tajné chodbičky..." nahodím falošný smiech a jemne sa poškrabkám na zátylku. Toto je vec, ktorú naozaj vedieť nepotrebuje...

"A keďže sme sa nevideli už cez štyri roky... Pravdepodobne ti to nepovedal... Ale jeho rodičia mali autonehodu... Tri roky dozadu... Takže sme vlastne jeho jediná rodina... A ešte keď aj dúfal, že si ťa zoberie za ženu... Ale ty si zdrhla... Nebolo to zrovna najjednoduchšie... Ale aj tak sme to vždycky nejako zvládali... Dokonca pribudlo pár nových členov... To sú tí, ktorí ťa neobjali ako my..." pohladí ma po hlave a usmeje sa na mňa jeho dokonalým chrupom.

Pozriem sa naňho úplne vystrašene, v očiach mi zažiaria opäť slzy a vyletím z postele rýchlosťou svetla. Takže si to ani nestihne uvedomiť. Keďže som v jednej sekunde bola tam a v druhej ma už ani nevidel. Akoby som bola Flash...

Keď si uvedomím čo som vlastne spravila, tak sa tam opäť v nanosekunde zjavím hneď vedľa neho.

"Nie ste jediní..." žmurknem na nich a zároveň na nich vyplazím jazyk.

Potom opäť zdrhám cez všetky miestnosti v tejto obrovskej vile až do jeho kancelárie.

Rozdrapím dvere a podídem k Yangovi, ktorému sa zavesím okolo krku.

"Nicky?!" spýta sa šťastne a objíme ma späť.

"Nicky!?" tentokrát to zahlási niekto koho som si absolútne vôbec nevšimla. A bola by som za... Keby tu ani nie je...