Harry Potter a Tajomný Strážca

I. Tajomný záchranca

Tak čo. Bude ďalšia časť? :)

I,

Harry

            “Harry! Schovaj sa! Aj vy ostatní! Hneď!” kričí na nás pani Weaslyova.

Samozrejme ju nepočúvam. A ani nikto iný…. Ide o to, že práve sme boli na Priečnej ulici po konci školského roka, keď na nás zaútočili smrtijedi. Toľko nechceli veriť mojím slovám, toľko ma osočovali, že klamem, tak teraz nech si ľudia trpia! Neschovávam sa, ale ani im nemienim pomôcť. Prečo pomáhať niekomu, kto ma zavrhol a neveril mi kvôli sprostému turnaju? Prečo trpieť pre niekoho kto všetko hádže na moju hlavu? Prečo cítiť vinu a byť obvinený za niečo, za čo môžu iný? Nie, im pomáhať nebudem. Jediný komu pomôžem sú Sírius a Rémus. Jediný ľudia, čo pri mne ešte skutočne stoja. Akurát Síriusa zrazila na zem kliatba, tak skočím pred neho a odrazím ďalšiu kliatbu. V zápale boja sa dostanem príliš ďaleko a nevidím kliatbu, ktorá na mňa letí od chrbta. Zbadám ju až neskoro……. Našťastie sa tam znenazdajky objaví nejaký muž v tmavo zelenom plášti a odrazí kliatbu. Ja však padám dozadu ako som zakopol. Vďaka bohu ma zachytí a pridrží ma. Nevidím mu kvôli kapucni do tváre, ale jeho takmer až strieborné oči sa mi vryjú do pamäti už navždy.

“Kto si?” spýtam sa so zatajeným dychom.

Teraz vyzeráme asi divne. On ma drží, aby som nespadol na zem, všetko je spomalené, je mi jedno, že okolo víri boj a pozerám sa mu zasnene do oči.

“Kto myslíš, že som?” spýta sa pobavene.

“Anjel, ktorý ma prišiel zachrániť?” spýtam sa s úsmevom.

“Od anjela mám ďaleko,” zasmeje sa.

Má úžasný smiech.

“Ja som ale nepovedal, z ktorej strany si. Či zo strany svetla, alebo podsvetia,” usmejem sa provokatívne.

“Ty ma tu snáď balíš?” spýta sa so smiechom.

Všetko okolo už prestalo bojovať.

“Nemyslím si, že ťa tu balím. Predsa len tu nemám ani len stuhu. Ale “zvádzam” by možno aj sedelo,” pozdvihnem vyzývavo obočie.

Zasmeje sa.

“Harry!” započujem niekoho krik.

“Dobre môj malý zvádzač…. Ešte sa uvidíme,” zašepká mi zmyselne do uška.

Obleje ma vlna horúčavy. Môj Tajomný neznámy sa odmiestni preč. Ach…… kto to len mohol byť?

“Harry! Si v poriadku? Kto to bol? Neublížil ti?” strachuje sa Sírius a hneď ma kontroluje.

“Nič mi nespravil, iba ma zachránil……… keby mi ale niečo chcel spraviť, rozhodne by som sa nebránil,” dodám si pre seba šeptom.

“Čo si vravel?” spýta sa Hermiona.

“Vôbec nič,” rozídem sa dole ulicou.

Nemusia vedieť všetko. Pozriem sa na zamračené nebo. Kto si môj Tajomný Strážca?

           Na Grimmauldovom námestí nás neplnoletých hneď vykážu z kuchyne a zabuchnú dvere. Odfrknem si a odídem do izby, ktorú musím zdieľať s Ronom. V podstate mi je jedno, že nemôžem byť na porade. Keď som sa pred týždňom dozvedel o Ráde, bol som ním zaujatý, ale záujem a zvedavosť rýchlo opadli a rozhodne do Rádu nechcem vstúpiť. Nezaujíma ma aké blbosti tam opäť riešia. V izbe si ľahnem do postele a zavriem oči. Radšej vytesním z hlavy všetky myšlienky na Rád a začnem premýšľať o mojom tajomnom zachráncovi. Tie jeho strieborné oči. V živote som krajšie nevidel. A ten jeho smiech. Krajší ako stovka víl. Zasnene si povzdychnem. Kiežby som ho mohol opäť čoskoro vidieť. Nepoznám ten pocit ktorý sa mi objavil v srdci, ale je to veľmi príjemné a ak by som ten pocit mal mať vždy v blízkosti toho neznámeho, tak nikdy viac nechcem aby ma opustil.