Harry Potter a Tajomný Strážca

III. Nový Žiak

III.

Harry

               Leto sa skončilo a s ním aj pokojný čas, kedy som sa nemusel potýkať s hocikým iným. Cesta vlakom späť do školy prešla veľmi rýchlo a teraz sa nudím na slávnostnej večeri vo Veľkej sále, tak ako každý rok. Ach….. Síce boli Bradavice mojim prvým skutočným domovom, ale rok čo rok sa tu cítim nepríjemnejšie. Každý rok na mňa čaká iné a väčšinou väčšie nebezpečenstvo a ja toho mám už dosť. Nechcem prežiť svoj život v strachu, že za každým rohom ma môže niekto alebo niečo zabiť. S Ronom a Hermionou, aj keď sú stále moji priatelia, sa bavím čoraz menej a navyše to vyzerá, že si to ani len nevšimli. Samozrejme, že si to nevšimli, uškrniem sa. Hermiona je ako vždy zabraná do kníh a plánov na ďalší rok a Ron nemá v hlave asi nič iné okrem jedla a Metlobalu. Povzdychnem si. Stále premýšľam o tom, aký by bol môj život, keby som sa nechal zaradiť do Slizolinu aj napriek Dracovim rečiam. Otočím sa na hlavný stôl kde Brumbál niečo kecá a následne sledujem dlhé zaraďovanie. Skutočnú pozornosť začnem venovať až keď sa pri Brumbálovi objaví nejaký neznámi, veľmi pekný a vysoký, chalan. Je urastený, má krásne vypracované a tvarované telo, čierne vlasy do pasu, ktoré má zopnuté na zátylku gumičkou a keď sa pozrel na ostatných študentov v sále, jeho Ametystové oči mi vyrazili dych. Neviem prečo, ale cítim ako sa mi sťahuje žalúdok. Je úžasný. Prinútim sa sústrediť na to, čo hovorí Brumbál.

“Tak… Ako posledný študent bude zaradený Váš nový spolužiak, ktorý nastúpi do siedmeho ročníka, Richard Florencio Marauro,” predstaví ho Brumbál a pokynie mu ku stoličke.

Jeho meno mi príde až príliš známe. Navyše sa zdá, že je z Francie, čo je ešte podozrivejšie. Chvíľu je ticho a nakoniec klobúk vykríkne svoj verdikt.

“Slizolin!”

Tak a je to jasné. Ďalší čistokrvný Slizolinčan, ktorý sa bude zabávať ponižovaním ostatných. To snáď nie je pravda….. Keď sa najem, tak sa odoberiem do chrabromilskej veže, samozrejme bez Hermiony, ktorá tam išla skôr a bez Rona, ktorý ešte stále jedol, ale na chodbe ma zastaví povedomí hlas. Zamračene sa otočím a uvidím toho nového chalana. V ústach mám opäť sucho.

“Čo potrebuješ?” spýtam sa.

“Chcel som sa spýtať, či by si ma zajtra previedol po škole,” usmeje sa žiarivým úsmevom.

“Prečo ja? V Slizoline je určite veľa žiakov, ktorí by ti radi školu ukázali,” zamračím sa.

“To iste je, ale ja by som bol radšej, keby si ma previedol po škole ty,” priblíži sa a ja urobím krok späť.

“Prečo? Len preto, že som “chlapec, ktorý nemohol zomrieť”? Áno, to počujem stále, ale nemám záujem byť niekomu na smiech. Vďaka pekne a zbohom,” poviem sarkasticky a otočím sa, že odídem.

Ale Richard má asi iné plány. Chytí ma za ruku a jemne ma oprie o stenu. Nemôžem sa brániť…. a vlastne ani nechcem. Niečo…… Niečo mi je na Richardovi známe.

“Nechoď nikam, zelenoočko,” zašepká mi do ucha.

Oči sa mi rozšíria. To….. To nie je možné…

“Maurécio?” zašepkám prekvapene.

“Povedal som ti, že čoskoro budeme opäť spolu a na dlhšiu dobu, zelenoočko,” zahryzne mi do ucha.

Prekvapene vzdychnem a chytím ho za ramená. Jeho ruky sa oveľa viac utiahnu na mojich bokoch.

“Ako ťa mám teraz vlastne volať?” pozriem sa mu do očí, ktoré majú teraz farbu striebra.