Harry Potter a Tajomný Strážca

VI. Sídlo

VI.

Harry

                Zobudím sa keď začne vonku svitať. Všetko ma bolí, ale stále si uvedomujem prítomnosť tela za mnou.

“V poriadku zelenoočko?” ozve sa za mnou hlas.

Usmejem sa a stúlim sa mu viac do náruče.

“Bolí ma celé telo, ale keď si tu, som v poriadku. Koľko je hodín?” spýtam sa.

“Päť. Ešte by si mohol trochu spať. Bolesť v tele čoskoro pominie. Telo sa ti totižto teraz prispôsobuje zmenám. Bolesť v chrbte bude pretrvávať o niečo dlhšie, ale dám ti časť svojej mágie, aby sa bolesť od krídel zmiernila,” pobozká ma do vlasov.

“Ďakujem,” povzdychnem si.

Cítim, že mám krídla. A to nie je jediné čo cítim. Bolesť sa pomaly zmierni a ja sa posadím.

“Musíme ísť domov,” pozriem sa na Richiho zúfalo.

Jednoducho cítim opäť pocit hniezdenia, ale je o dosť silnejší než naposledy.

“Rozvíjajú sa ti inštinkty. Musíš sa upokojiť. Zabalíme všetky veci, zobudíme tvojich krstných otcov a pôjdeme domov. Dobre?” posadí sa vedľa mňa a pohľadí ma po tvári.

Opriem sa o neho a šťastne si povzdychnem. Cítim sa s ním tak veľmi bezpečne….. A ako som hovoril potrebujem cítiť jeho….

“Dobre, ale musíme rýchlo. Cítim, že potrebujem hniezdiť,” pobozkám ho.

Bozk mi opätuje, ale keď chcem ísť ďalej, tak ma zastaví.

“Viem, že si potrebuješ označiť územie a máš potrebu niesť mláďaťa, ale nezabudni, že všetko má svoj čas. Najprv treba pobaliť a zobudiť tých dvoch psov,” zašepká a vstane.

Keď odíde z izby, tak začnem rýchlo baliť všetko, čo sa mi dostane pod ruku…. A tým myslím naozaj všetko…. Zbalené veci vynesiem na chodbu, kde už sú aj moji krstný otcovia, čo teraz vstali.

“Teda ty si rýchli,” prekvapí sa Sírius.

“Zelenoočko, nechal si v tej izbe vôbec niečo?” pozrie sa na mňa skepticky môj druh.

Nechápavo sa naňho pozriem.

“Už som zabalil,” nechápavo odpoviem.

“Áno, ale vieš, že v sídle máš aj periny rovnako ako nábytok, že?” poukáže na fakt Richi.

Pozriem sa na zbalené veci a….. Dosky skríň. Jejda.

“Prepáčte trochu som to prehnal…..” pozriem sa na nich nevinne.

“Je skôr prekvapením ako si to stihol za pätnásť minút,” pousmeje sa Rémus.

Nemám čo povedať, tak len pokrčím ramenami. Potom mi však dôjde, že ONI ešte NIE SÚ zabalení!!

“A kde ste zabalení vy?” spýtam sa “milo”.

“Ehm….. Už ideme,” vytratia sa obaja moji kmotrovia z dohľadu.

Pozriem sa na Richiho, ktorý ma objíme.

“Viem, že chceš byť už doma, ale nemusíš zato zabiť svojich kmotrov…. A ani rozobrať dom,” povie pobavene.

Sčervenám, ale nič nepoviem, len sa pohodlne opriem do jeho náruče…. Tak príjemné…..

Richard