Len ty a ja {DraMione}

3. kapitola

3. Júla

Zobudila som sa na nejaký hluk. Prudko som otvorila oči.

„Čo to sakra?!"

Odkryla som sa a vybehla z postele rovno ku dverám. Na chodbe stál Malfoy a trieskal nejakými vecičkami o seba.

„Tebe šibe?!"

„Čo je? Iba sa hrám," povedal ako malé nevinné decko.

„A prečo nejdeš sa von hrať?" Spýtala som sa ho trochu posmešne.

„Lebo sa chcem hrať dnu," urobil psie oči.

Páni, on dokáže byť aj roztomilý keď chce.

„Choď sa hrať von," povedala som mu rázne a chcela ísť naspäť do postele.

„Tak sa poď so mnou hrať ."

„Ty si sa zbláznil?! Nechcem sa s tebou hrať, nie som mala."

„Ja som nepovedal, že sa budeme hrať ako deti. Čo tak sa pohrať ako väčšie deti."

„Budem ťa musieť sklamať, ale nemám záujem sa s tebou hrať ani ako väčšie dieťa. Na také veci si nájdi niekoho iného."

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Bolo skoro už 11 hodín a ja som mala v pláne si zabehať a potom si zaplávať. Musím si udržiavať kondičku.

Niekto mi zaklopal na dvere.

„Ahoj, doniesla som ti tieto šaty."

„Tie sú nádherné, ďakujem," usmiala som sa od ucha k uchu.

„Som rada, že sa ti páčia," bolo vidno že je šťastná.

„Návšteva príde o siedmej večer, takže o šiestej sa budeme maľovať a upravovať."

Prikývla som hlavou na znak súhlasu.

Šaty mali čiernu farbu. Rukávy boli čipkované. A šatách boli tmavé tŕne a na boku šatách bola červená ruža.

Dala som si ich na vešiak a neustále sa na tú krásu pozerala.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Vyšla som von v tielku a kraťasoch si zabehať. Bežala som dlho popri lese až som zahliadla starý dom a popri ňom bolo jazero.

V ňom sa prekrásne ligotalo slnko.

Pomaly som sa priblížila ku domu. Vyzeral, že sa každú chvíľu rozpadne na prah. Prišla som až ku dverám. Z vnútra sa ozývalo len ticho.

Zatlačila som rukou na dvere, ktoré sa veľkým vŕzgavým hlukom otvorili. Na stenách boli pavučiny. Na zemi boli všelijaké veci, ako sú krabice, črepiny. Pôsobilo to dosť strašidelne.

Na pravo boli rozbité okno, no sklo v ňom ešte bolo. Neďaleko dverí je malý stolík, na ktorom boli pohodený nejaký papier. Zobrala som to do ruky a bol to vytrhnutý papier z denného proroka.

Text bol veľmi vyblednutý a obrázok, ktorý na ňom bol nebol celý. Bola tam iba polka tváre nejakého staršieho chlapca.

Rozhliadla som sa ďalej. Vedľa stolíka boli ďalšie dvere. Otvorila som ich a ocitla sa vo veľmi špinavej a strašidelnej miestnosti.

Boli tam dve staré kreslá a pred nimi bol väčší stôl. Na stene boli rôzne obrazy, no boli veľmi poškodené.  V okne boli dve laty a sklo z okna bolo rozbité na zemi. Medzi nimi bol ďalší papier.

Zarazilo ma, keď som si prečítala titulnú stranu.

Chlapec, ktorý prežil...

„Harry?"

Pustila som papier z rúk a vydala sa ďalej na prieskum.

Započula som šuchotanie a rýchlo som vybehla z domu rovno do sídla Malfoyovcov.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Narcissa mi robila nejaký účes. Bola som už nalíčená aj oblečená. No stále som bola vystrašená z toho domu. Určite to bola nejaká zver a ja som sa ako malé bojazlivé decko vystrašila.

„Čo to bude za návštevu?"

„Príde k nám moja sestra a jej muž."

„Ona nie je v Azkabane?"

„Bola, ale po siedmych rokoch ju pustili na slobodu."

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Boli sme vo veľkej obývačke a čakali na hostí. Malfoy mal na sebe oblek a konečne vyzeral ako normálny človek.

„Vitaj, Bellatrix," privítala ju Narcissa.

„Zdravím," uklonil sa jej manžel.

Pobrali sme sa ku stolom.

Odrazu sa na mňa pozrela a usmiala sa.

„Tak to si ty. Veľmi ma teší, som Bellatrix."

„Teší má."

Malfoy sa zvláštne pozrel na Bellatrix.

„Raz budeš skvelá ako on, na to dám krk."

Mám to brať ako lichôtku?

„Ďakujem."

Bellatrix sa usmiala ešte viac. Je celkom milá. A to som o nej počula, že je zlá a podlá ku všetkým.

Pustili sme sa do chutného jedla. Popritom sa každý z každým rozprával.

„Počula som, že si veľmi bystrá."

„Nemôžem sa vychvaľovať, bolo by to neetické."

„Vzorne vychovaná, tak ako sa patrí. Ale raz za čas sa pochváliť môžeš, no nie?"

„Možno áno," neisto som sa na ňu usmiala.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Konečne som sa mohla vrátiť do izby. To bol ale vyčerpávajúci deň.

„Je divné, že sa s tebou teta rozprávala. Ona nenávidí humusákov."

Nevyjadrila som sa k tomu.

Otvorila som dvere do izby a rýchlo zo seba dala dole šaty a lodičky.