Len ty a ja {DraMione}

9. Kapitola

9. Júna

Zbehla som dole na raňajky. Ešte šesť dní a už tu nebudem sama s tým... ani sama neviem ako ho nazvať. Ale najslušnejšie by to bolo asi kretén. 

Raňajky mi veľmi nechutili. Nemám rada tousty. Zjedla som len zeleninu, ktorá k tomu bola a napila sa džúsu. Išla som do izby a vytiahla som si knihy DEJINY ROKFORTU. Tú knihu mám fakt rada, aj keď som ju prečítala minimálne  100- krát. 

Prvýkrát som tú knihu dostala od mamy, keď som mala 10 rokov. Bola som z toho nadšená. Každé slovo v knihe som si predstavovala, snažila sa v mysli vytvoriť obraz tej známej školy, ktorá mi dala do života elán. teda aj keď sme párkrát bojovali o svoj holý život.

Pamätám si, ako som spoznala Harryho a Rona. Neboli veľmi priateľský ku mne. Teda hlavne Ron. Zkamarátili sme sa až vtedy, keď do hradu "zablúdil" ten odporný trol.

Vtedy som celú vinu hodila na seba, aj napriek tomu, že som možno riskovala vyhadzov.

Odložila som knihu na stolík vedľa postele a išla si zobrať jeden lektvar. Žiaľ musím ho piť každý jeden deň, aby som potlačovala moju mágiu.

Chuti to podobne aj všeodžús. Ten som prvýkrát robila v druhom ročníku. Doteraz sa čudujem, ako je možné, že mi to vyšlo. Je to predsa dosť komplikovaný lektvar.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Išla som si zabehať, no cestou som v diaľke zahliadla ten starý strašidelný dom. Pomaly som sa k nemu priblížila.

„Zase na prechádzke?" Zdesene som sa otočila.

„Bože, mohol by si ma prestať strašiť?" Usmiala som sa.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať," nahodil šibalský úsmev.

„No to určite."

„Kdeže je ten tvoj bielovlasý rytier?"

„Nebodaj myslíš Malfoya?" Zasmiala som sa.

„Áno, jeho."

„Prečo si ho nazval rytierom?" Smiala som sa ďalej, tá kombinácia mi nesedela.

„Pretože ťa stáží."

Úsmev mi z tvary zmizol.

„Stráži?"

„Videl som ho viac razy, ako na teba dáva pozor."

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Sadla som si za stôl a začala jesť polievku.

„Kde je Malfoy?" Spýtala som sa škriatka.

„Pán už obedoval."

Začala som sa venovať polievke, ktorá bola veľmi chutná. No zrazu môj prsteň nabral bledomodrú farbu.

Chvíľu som sa naňho pozerala, dokým sa nezfarbil na slaboružovú.

Následne som začala znovu jesť.

Postavila som sa od stolu a zasunula za sebou stoličku.

„Chutiť slečne jedlo?"

„Áno, veľmi mi chutilo. Ďakujem," škriatok sa divné zatváril.

Viem, že nie si zvyknutý na pozitívne a milé slová, ale predsa len sú to živé bytosti. A rozumnejšie než Malfoy.

Vybehla som hore do izby a zo stolíku som si vybrala denník.

Milí denníček,
Dnes som ešte Malfoya nevidela. Takže mám aspoň od neho pokoj.
Ráno som sa bola prejsť, stretla som aj Thomasa. Respektíve ma znova vystrašil. Najzvlástnejšia vec bola, čo mi povedal. Proste nazval Malfoya mojim rytierom.
Že by ma potajomky chránil, len ja o tom neviem?

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Sedela som pokojne na posteli. Večer sa chytil ku koncu a nastávala noc. Ja som si čítala knihu dejiny rokfortu.

Z chodby sa ozývali nejaké zvuky. Posadila som sa na okraj postele a položila vedľa seba knihu.
Podišla som ku dverám a pomaly ich otvorila.

Videla som dobitého Malfoya, ktorý sa horko-ťažko opieral o stenu.

„Preboha, čo sa ti stalo?" Pribehla som ku nemu.

„Nechaj ma!" Jeho reakcia má vážne prekvapila.

No chytila som ho za lakeť a pomohla som mu navrátiť rovnováhu.

Otvorila som dvere do jeho izby. Išli sme ku posteli a on sa na ňu hneď rozvalil.

Jeho tvár bola celá krvavá. Rozopla som mu gombíky na košeli. Mal zranenia aj na bruchu.

Vytiahla som prútik a snažila sa liečiacími kúzlami ho uzdraviť, no nešlo to. Ani jeden škrabanec nezmizol.

Tak som vyčarovala masť, ktorá je popularná u nás, vo svete muklov.

Pomaly som sa dotkla jeho rany, on urobil bolestivú grimasu, no nepohol sa. Rany, ktoré mal na rukách som mu obviazala. Chytila som ju za ruku a snažila som sa ho posadiť.

Nakoniec dopomohol on. Dala som mu dole košeľu a naniesla masť aj na jeho chrbát, ktorý som mu následne obviazala.

„Prečo to robíš?" Spýtal sa dosť namáhavo.

„Mám ťa nechať s ranami bez ošetrenia?"

„Máš má rada?" Uškrnul sa.

„Nie," rýchlo som sa postavila z postele, no jeho ruka má zastavila.

„Tak prečo sa červenáš a uhýbaš pohľadom?"

Nasucho som prehĺta a vybehla som z jeho izby.

Musela som si ísť umyť ruky od tej masti. Pozrela som sa do zrkadla.

„Naozaj ho mám rada? Aj napriek tomu čo mi všetko urobil?"