My Life (SK)

- Slová nestačia -

Katka my to nedvíhala a moja panika sa stupňovala.

„Nedvíha mi to”

„Neboj, možno ho má len vypnutý”

„Dúfam že máš pravdu”

Prišli sme k nemocnici no váhali či vojsť dnu. Nakoniec sme sa odhodlali a vošli. Privolala som výťah so smútkom v tvary.

„Nenávidím tieto pomalé výťahy”

„Stále lepšie ako ísť po schodoch”

„No to neviem”

Výťah prišiel a ja som päťdesiat krát stačila poschodie. Andrea na mňa pozerala s jemným úsmevom.

„Myslím že ten výtah chápe kam chceš ísť”

„Len aby”

Vystúpili sme a išli sme smerom k dverám do oddelenia. Zazvonila som a povedala za kým idem.

„A vy ste?”

„Jej kamarátka, Tris”

„Počkajte tu”

Ukázala na stoličky a zavrela dvere. Sedeli sme tam v tichosti a čakali kým nás zavolajú. Dlho sa nikto nezkazoval, tak som myslela že na nás zabudli. Keď som chcela ísť zazvoniť zase, Andrea ma chutila za ruku a posadila naspäť.

„Nezvon im”

„Prečo nie?”

„Lebo tam majú dosť práce aj bez nás”

„Aši máš pravdu”

Andrea ma chytila za ruku a povedala mi nech sa uklidním. Ešte chvíľu sme sedeli keď sa dvere otvorili.

„Tris?”

„To som ja”

Dobehla som ku dverám.

„Tvoja kamarátka tu už nie je”

„A kde by som ju mohla nájsť”

Andrea ma zo zadu bez slova objala.

„Už len v tvojom srdci”

„To nemôže byť pravda, však bola ešte nedávno v poriadku”

„Bohužiaľ podľahla svojej chorobe včera okolo polnoci”

Nevedela som sa ani pohnúť. Bola som ako v inom svete kde neexistuje nič iné ako smútok, bolesť a temnota.

„Toto ti tu nechala”

Niečo mi podávala no nebola som schopná sa tam pozrieť.

„Ako by vedela že prídete”

„Ja to za ňu zoberiem”

Rozlúčila sa s nami a zavrela dvere. Cestou k autu som ani slovo nepovedala. Stále som tomu nemohla uveriť veď jej skoro nič nebolo. V aute som to už nevydržala a moje emócie vyšli na povrch. Andrea bola v tej chvíli môj oporný kameň. Plakala som ako malé dievčatko. Andrea ma mlčky držala v objatí a počúvala môj nárek.

„Už s tým nič neurobíš, musíš myslieť na to dobré a nie na to zlé”

Prestala som plakať a snažia sa ukludnit. Nešlo to tak ľahko ako som si myslela. Keby so mnou nebola Andrea asi by som to nezvládla v tej chvíli.

„Čo ti vlastne dala tá doktorka?”

„Joj prepáč”

Andrea mi podala červenú obálku. Otvorila som ju a vybrala dopis s našou spoločnou fotkou z filmového dňa.

„Ak toto čítaš tak už nežijem. Nebuď ale smutná Tris, naše spoločné zážitky tu ostali. Hlavne neplač lebo budem aj ja. Písanie mi moc nejde no chcem ti povedať že ničoho neľutujem. Možno len toho že už nebude ďalšia trojka ale čo už. Dúfam že vám to vydrží a aspoň sem tam si na mňa spomeniete. Je mi ľúto že naš posledný rozhovor je skrz tento list. Ja som ti už dlho chcela povedať čo mi je a že už tu dlho nebudem, ale nemala som na to. Dúfam že mi to nebudeš zazlievať. Len aby si vedela, ak ma budeš ohovárať prídem ťa strašiť... S láskou Katka”

„Čo to je?”

„List od Katky”

Vyšla mi slza a smútok sa miešali s úsmevom.

„Čo sa smeješ?”

„Ale nič, príde mi pekné že ten dopis je tak divne napísaný ako bola divná Katka”

„A presne preto ste boli tak dobré kamarátky”

Bolelo ma to ale snažia som sa aby to na mne nebolo vidno. Katka je preč ale navždy bude v mojom srdci. Andrea ma hodila domov, rozlúčili sme sa a odišla som dnu. Všetko okolo mňa som ignorovala. Išla som rovno do izby, zamkla sa a plakala do vankúša. Plná smútku som zaspala nekľudným spánkom.
Niekoľko dní som ani nevyšla z domu a utápala sa v smútku...

Ďakujeme že ste si prečítali ďalší diel tohoto príbehu. Sme rady že svoj čas využijete na čítanie nášho príbehu aj keď vam ten čas už nikto nevráti. Inak všetko platí tak ako pri minulých častiach.